Richard Feciskanin

denníky

Putovanie po Gruzínsku

07/2012

Intro

Tento rok sme sa rozhodli prejsť sa trochu po Gruzínsku. Najradšej by sme išli aspoň jednu cestu vlakom, ale keďže sa z a do Ruska nedá prejsť, tak sme leteli. Letenky sme mali z Prahy cez Kyjev obojsmerne. Na cestu sme mali aj s letmi 17 dní. Chceli sme pozrieť hory, more, víno a najmä spoznať miestnych ľudí. A takto sa nám to podarilo:

Deň prvý (5.7.2012) – Do prahy na let

Vstávame skoro ráno, ideme skorším vlakom pre istotu. S Ranbom sa stretávame v autobuse na stanicu. S Aďom a Viky na stanici. Vlak je poloprázdny, nájsť prázdne kupé nie je problém. Po obligátnom prípitku, celú cestu debatujeme, vládne dobrá nálada, štartujú sa vtípky typické pre našu partiu. Cesta zbehla rýchlo. Na dejvickú je výluka, tak ideme cez Zličín. Po drobnom občerstvení ideme na letisko. Na zastávke nás oslovuje divný týpek s mamou, Aďovi ukazuje dieru v hlave. Na letisku nachystáme príručnú batožinu a ideme na check­‑in. Na náš let je riadna rada. Najhoršie, že všetci ľudia sa na nás nejak lepia. Let nie je moc dlhý, dostávame len žemľu a pripíjame si decom vína. V Kyjeve musíme na transfer check­‑in, ide to pomaly. Po nás dokonca prepážku zavreli. Iný turista nám ukazuje zaujímavosť – letenku vypísanú rukou. Čakanie nám moc rýchlo neubieha, aj keď pozeráme web na Aďovom tablete. Kupujeme strašne drahú minerálku, ale sme veľmi smädní. V druhom lietadle nás čaká hrozné teplo. To sa zlepšuje ako sa pohýname. Let je o čosi dlhší, tak je aj o trochu väčšie jedlo. Dojedené, môžeme si zdriemnuť aspoň hodinku.

Deň druhý (6.7.2012) – Gruzínsko a hurá na hory

Prechádzame pasovou kontrolou a sme v Gruzínsku. Prestavujem hodinky, dve hodiny po polnoci. Čakanie na batožinu je trochu dlhšie, ale dočkali sme sa všetci. Vyberám gruzínske lari z bankomatu. Vychádzame pred budovu a zisťujeme, že naspäť to tadiaľ nejde. Vchádzame druhými dverami, kde je aj kontrola nebezpečných predmetov. Na informáciách nám potvrdzujú, že autobus ide až ráno. Zostáva teda len taxík. Dohadujeme taxík za 20, nie je problém viezť piatich. Najskôr sme dohodnutý do centra, ale pýtame sa na autobusovú stanicu Didube, odkiaľ chceme pokračovať ďalej. Je to dvakrát toľko, tak zostávame pri pôvodnom pláne. Vystupujeme na Freedom Square. Vodič nám nemá vydať zo stovky. Vraví, že dve lari sú euro, teda cesta v eurách je za 15. Trochu divná matematika. Ideme teda rozmeniť, vidíme otvorenú zmenáreň. Zamestnanec spí, ledva sme ho zobudili. Taxík vyplatený, poberáme sa peši po hlavnom bulvári, pomenovanom ako skoro všade inde v Gruzínsku po Rustavelim. V potravinách nakupujeme drobnosti a na lavičkách čakáme, kým začne chodiť metro, čo je až po 6:00. Metrom sa zvezieme na Didube, hneď nás oslovujú maršrutkári. Ukazujú nám, kde to ide do Kazbegi. Je to za 20 s turistickými zástavkami, alebo 15 bez. Dohadujeme bez a čakáme, kým niekto pristúpi, nech sa môže vyraziť. Zatiaľ odbehneme na toaletu, ale radšej to stáčame pod strom, je tu hrozný smrad. Prechádzame sa miestnym trhom, akurát vybaľujú. Kupujeme ich typický chlieb v tvare opasku majstra v boxe. Nevieme sa dohodnúť, pani nám nakladá asi 6 chlebov, nakoniec nám pomôže náš šofér maršrutky. Po Aďovom vzore ešte kupujem buchtu s cukrovou náplňou. Šofér nám už ponúka aj možnosť vyraziť hneď, za 20. Odmietame. Po chvíli už nastupuje skupinka mladých hovoriacich rusky. Vyrážame. Cesta sa začína kľukatiť, no to šoférovi nebráni ísť na krátkych rovinkách aj 130. Nakoniec to máme aj s tými turistickými zastávkami. Prvou je Ananuri, pofotíme a ide sa ďalej. Ďalšia zastávka kaskády, nič moc. Zato na panorame sú parádne výhľady, fotíme ostošesť. To už cesta nemá asfalt, kľučkujeme pomaly okolo veľkých jám. Míňame vrchol sedla vo výške 2395 m a už klesáme. Poslednou zastávkou je minerálna voda pod veľkým travertínovým svahom. Cestou dole nás prekvapuje silná prietrž aj s krúpami. Šofér sa dozvedel, že nemáme dopredu dohodnuté ubytko, tak nás rovno k jednému vezie. Rýchlo po daždi prebiehame dnu. Pani nám ukazuje vybavenie, cena je 20+15 za dve jedlá. V takom počasí nevymýšľame a berieme. Po poloprebdenej noci nám dobre padne poobedný spánok. Vstávame, aby sme si pozreli dedinku. Dávame si 1 pivo, nahadzujú nám nejakú turistickú cenu, tak po dopití ideme hneď preč. Cestou domou stretávame domácu Marinu a pomáhame jej s nákupom. O chvíľu už je nachystaná večera. Polievka, šalát, chlieb, domáce hranolky a kuracie krokety. Po večeri rozbaľujeme človeče a dávame dve partičky.

Deň tretí (7.7.2012) – Na Tsminda Sameba

Raňajky sme si rozkázali na deviatu. O desiatej by mala byť otvorená banka, potrebujeme zmeniť peniaze. Trochu blúdime kým ju nájdeme. Nachádzame ju v starej skoro rozpadnutej budove. Ideme hore dedinkou Gergeti na opačnej strane údolia. Volíme trasu dolinkou popri potoku, okolo starej strážnej veže. Dostávame sa až hore ku kostolu Tminda Sameba – veľkej miestnej atrakcii. Vychádzame z opačnej strany ako všetci ostatní turisti. Kostolík je fotogenický, v pozadí s Kazbegom (po gruzínsky Mkinvartsveri) je na všetkých prospektoch. Dievčatá sa musia vrátiť ku vstupu po sukne, šatky na hlave tento krát nestačia. Prezeráme vnútrajšok, nie je to veľké. Pár spoločných fotiek a ideme rozložiť deku. Teraz je čas na relax a kochanie sa Veľkým Kaukazom. Nanešťastie Kazbeg má vrchol v oblakoch. Otvárame fľašu vína kúpenú práve pre túto príležitosť. Úplná pohoda, až na divného psa, čo vyšiel z dediny so skupinou Poliakov. Vysvitlo, že budú naši spolubývajúci. S Aďom sa poberáme vyššie na kopce, kým ostatní nás čakajú na deke. Stúpame rýchlo. Plán bol vyjsť na druhý kopček na malom hrebeni pred nami, no ideme ešte ďalej. Sledujeme skalnú lavínu na svahu kaňonu oproti. Vidíme divnú vec niekoľko sto metrov od nás, ale ani ďalekohľadom nie je jasné, čo to je. Zvedavosť nám nedá. Sme pri tom, ale nie sme múdrejší. Začína pršať, tak vyšliapaným chodníkom sa ponáhľame dole. Skupina v základnom tábore je už zbalená a oblečená v pršiplášťoch. Dážď prestáva a čakáme, či sa ukáže celý Kazbeg. Takmer. Dole ideme najkratšou trasou, je to strmé, čo robí problém Ranbovi a Viky, lebo nemajú dobrú obuv. Hneď na začiatku dediny stáčame do krčmy na jedno pivko. Vynášame suché stoličky z vnútra, dáme sa do reči s majiteľom. Keď zistí, že sme ešte neskúsili čaču hneď nalieva. Vraj domáca od kamoša z Kacheti. Domov prichádzame akurát na večeru. Stolujeme aj s Poliakmi, mladými manželmi. Na večeru presne to isté, čo včera. Po večeri hráme človeče aj s Poliakmi a ich orieškami. Kvôli Poliakom nemá domáca kde spať, tak čaká, kým opustíme kuchyňu. Dohrané, nie je veľa hodín, ale ideme spať.

Deň štvrtý (8.7.2012) – Do Tbilisi

Skoro ráno ma budí Aďo, že je parádny pohľad na Kazbeg. Nechce sa mi vstávať, ale naozaj to stojí za to. Pár fotiek a ľahám si ešte spať. Keď sa o hodinku prebudím, už je opäť v oblakoch. Raňajky máme sami, Poliaci jedli skôr. Nechali nám fľašu vína za to, že sme im večer dali zo svojho. Maršrutka má prísť pre nás až pred dom. Kým čakáme dáme si vínko. Neskôr, ale predsa prichádza náš šofér a berie nás naspäť do Tbilisi. Tentokrát stojí cesta 10. V centre ešte zastavíme pristupujú nejakí ľudia. Pred nami sedí dievča s mamou a celú cestu vracia. Darmo cesta je kľukatá a divoká. Už ju poznáme, tak nám ubieha rýchlo. V Tbilisi sa presúvame na vlakovú stanicu. Ranbo rieši bankomat, no neúspešne. Kupujeme lístky na nočný vlak. Našťastie sú pri okienku dve, skúsená zaúča mladú. Dokonca vie aj anglicky. Nie sú už lístky, aby sme boli spolu, ale to nevadí, hlavne, že ešte sú. Batohy nechávame v úschovni v podchode. Vyberáme sa potúlať sa trochu po meste. Sme hladní, tak je prvá zastávka reštika. Máme sa problém dohovoriť, musí prísť iná pani, no nakoniec sa podarí. Prvým tradičným jedlom, ktoré ochutnávame je kinkali – plnené cesto mletým mäsom v tvare hlavičky cesnaku. Prechádzame celým mestom. Pri rieke je kopu neviest, jednej niečo vletelo pod sukňu, to je zábava. Vychádzame hore okolo prezidentského paláca, všade samá stráž. O chvíľu vychádza kolóna áut. Nesmieme fotiť. Zastavujeme sa pri katedrále Sameba. Odtiaľto sa už vraciame zabudnutými uličkami smerom na železničnú stanicu. V supermarkete si nakupujeme na cestu. Čakáme na náš nočný vlak do Batumi (aj keď konečná je kúsok od Batumi, tak sa cieľová zastávka volá inak). Berieme batohy a nastupujeme. My máme v kupé ukrajinský pár(?), Ranbo vedľa nejaké baby. Po chvíli sa už ukladáme spať. Neviem čo to majú za koľajnice, ale riadne to hádže, stále sa budím.

Deň piaty (9.7.2012) – Na pobreží Čierneho mora

Konečnou nie sme si moc istí, ale keď vystupujú všetci, tak aj my. Ako sa motáme po staničke, už nás otravujú ponúkači ubytovania. My však máme v pláne ísť najskôr do centra Batumi. Ukážu nám teda maršrutku. Jeden týpek nám v meste káže vystúpiť, rieši čosi so šoférom. Neplatíme nič, ale chce, aby sme sa išli k nemu pozrieť na ubytovanie. Ide Aďo s Ranbom, my čakáme na mieste. Po chvíli sa vracajú so správou, že v pohode. No neberieme, je to ďaleko od centra, ideme ďalej. Konečne sme sa dočkali busu 101a a vezieme sa do centra. Keď stále sedíme a už končí najväčšie centrum, tak nám šofér nakáže vystúpiť. Nevieme ako to chodí s lístkami, tak Aďo pri výstupe "nasilu" zaplatí aspoň za dvoch. Prechádzame nábrežným parkom, ideme do infocentra. Informujeme sa o možnostiach ubytovania. Skladáme sa na lavičke, dávame si raňajky a uvažujeme nad postupom. Obzriem z móla miestnu pláž. Rozhodli sme sa, že skúsime pláže na juhu, smerom na turecké hranice. Ideme sa na to spýtať do infocentra. Poradili nám poslednú dedinku Sarpi, najmä pre jej čistú vodu. To sme už niekde čítali, tak ideme tam. Presúvame sa kúsok na zástavku minibusu, čakáme v tieni pod stromom. Ledva stíhame nastúpiť. Ľudia sú milí, dokonca nástoja, že nám podržia batohy, keď sedia a my stojíme. Keď vystupuje babka s kopou tašiek, tak jej pomáha pol autobusu. Naše baby sú dokonca také aktívne, že vykladajú aj tašky iných ľudí. Hneď je tam dobrá nálada. Vystupujeme priamo na hraničnom prechode. Všetci sa nás pýtajú, či chceme taxi do Batumi. Vravíme, že ubytovanie, na čo sa chytá jeden chlapík a berie nás kúsok. Dovedie nás do prvého domu v uličke, nasleduje tradičná prehliadka. Vraj OK, hlásia z balkónu. Chcú pätnásť lari, vravím, zjednajte aspoň na 12, veď sme tu aspoň tri noci. Na to nás domáci prebíja ponukou 10 lari. Je rozhodnuté. Dostávame aj ponuku na domácu stravu, jedlo za 5. Neberieme celkovo, ale na dnes večer by sme sa dali. Čo iné v Adžari ako Adžarské chačapuri. Cestou na pláž sa stavíme na osviežujúce pivko. Na pláži nás hneď čaká prekvapenie, Bielorusi – spolucestujúci do Kazbegi. Voda je naozaj super. Aj vlny sú príjemné. Po kúpaní sa už nevieme dočkať večere. Táto špecialita je navyše aj s maslom a vajcom okrem syra, ako na iných chačapuri. Je to výborné a sýte. Jedine Aďo má nejakú pažravku a nemá dosť. Večer sa ešte prejdeme po centre (teda okolo tých pár budov dole), dávame si pivko a miestne korbáčiky. Tie sa na naše nechytajú, sú tvrdé a príliš slané. Poriadne unavení mierime rovno do postele.

Deň šiesty (10.7.2012) – Turecké raňajky

Ráno nás víta dážď. Presúvame program, pláž dáme zajtra, dnes skúsime turecké trhy. Prechádzame gruzínskou výstupnou kontrolou. Všetkých nás snímajú, musím ustúpiť, aby ma bolo vidno. Čakáme sa v duty free shope. Dážď hustne, prebiehame k tureckej kontrole. Keď sa dostaneme na rad postup sa zastaví. Kontrola zistila, že nemáme víza. Posielajú nás ich kúpiť do ďalšej budovy a potom sa máme vrátiť. Zisťujeme, že stoja 20 $. To sa nám nechce dať za párhodinový výlet. Dávame si teda v reštike raňajky, hneď sa nás ujíma Turek, usadí nás, odporúča. Dostávame tri malé fašírky so zeleninou, chlebom a kyslým mliekom. Môžeme platiť eurami, stojí nás to po 5. Najedení ideme ešte pozrieť obchod. Ranbo si chce kúpiť cigarety, ale nemôže, nemá nejaký papier. Na tureckom výstupe nás legitimuje normálne oblečený chlapík. U uniformovaného colníka sa uisťujeme, že patrí k nim. Hľadá v pase vstupnú pečiatku. Vysvetľujeme, že nemáme, že sme nevošli do Turecka, že sme sa na colnici otočili. Nakoniec to pochopí a ideme ďalej. Na gruzínskom vstupe sa to opakuje. Hľadajú tureckú pečiatku, vysvetľujeme, že nemáme. Pani za okienkom s jedným pásom na výložke volá na konzultáciu chlapíka s dvomi. Hútajú, čo s nami. Telefónom volajú ďalšieho. Príde aj s tromi pásmi. Ten rozhoduje, že je to v poriadku. Spolu s nacvičeným „welcome to Georgia“ od colníčky sa naše hraničné dobrodružstvo končí. Ideme na výlet peši do susednej dediny, tam je viac hotelových komplexov a je to turistickejšie. Cestou prestáva pršať. V reštike na pláži si dávame jesť. Mám kurací šašlik. V obchode Ranbo kupuje koňak. Ideme si ešte sadnúť do ďalšej štýlovej reštiky na pláži. Prevádzkujú to samé ženy. Aďo nejedol v prvej, dáva si rybu. Máme k tomu džbánik bieleho vína. Robíme romantické fotky pri zapadajúcom slnku. Fotíme si aj obsluhu a majiteľku, tá si fotí aj nás, budeme tam vylepení. Aďo obdivuje prílohu – gruzínsky višňový „kečup“, tak dostane ako pozornosť celú fľaštičku. Cestou naspäť stretávame starého chlapíka s igelitkou na palici. Dávame sa do reči. Pozná Slovensko, ale viac pozná Česko – Žižku, Havla a ukazuje ako ich Džingischán tĺkol. Ďalej pri ceste vidíme skupinku chlapov, volajú nás k sebe. Hneď nám nalievajú, mne sa ušlo našťastie víno, chalanom čača. Riadne ich to pokrútilo. Dávajú si ešte jednu, lebo sú chlapi. Urobíme pár fotiek a lúčime sa. Cestou už vidno, že prípitky sa na Ranbovi podpísali. Nakoniec mu už s Aďom musíme pomáhať. Celkom nás to unavilo, tak ideme ešte na chvíľu na nočné kúpanie. Vlny sú fajn, more nás osviežilo. Večer ešte dávame partičku človeče, samozrejme bez Ranbovej účasti.

a stále verím, že to dopíšem...