Richard Feciskanin

denníky

Cesta na Krym, po Kryme a späť

09/2009

V hlavných úlohách

Lenka, Aďo, Ranbo a Ja

Príprava

Popozerali sme si cestopisy podobných skupín ako sme boli my. Ranbo si ich kopu aj vytlačil (jednostranne, za európske peniaze). Ja som prichystal topografické mapy, aby sme sa na túrach nestratili. Pozrel som aj cestovné poriadky (Lenka ich vytlačila), nech netrávime čas na staniciach, ale na cestách. Dvakrát sme zbehli na (1) pivo a výlet na Krym bol dohodnutý. Pozrieme mestá, hory, okúpeme sa v Čiernom mori. Cestou tam skúsime pozrieť Odesu a cestou späť Kyjev.

Deň prvý (31.8.2009) – Na Ukrajinu

Vo vlakuKeďže sme sa dohodli, že si na Ukrajinu vyberáme spojenie s väčšími rezervami, museli sme ísť na vlak, čo vyrážal už o 6.10. Skorému vstávaniu pomohlo šteklenie pred cestou. Všetko sme už mali prichystané, tak šup batohy na plecia a môže sa vyraziť. Prvý kritický bod trasy bola otázka Ranbovho pristúpenia do autobusu smerom na stanicu. Ranbo nič nepoplietol a spokojne čakal podľa plánu na zástavke. Vlak akurát pristavili, takticky sme nastúpili do predposledného vagóna. Bol síce jeden z tých starších, ale mali sme kupé len pre nás troch. Samozrejme sme držali miesto aj Aďovi, ktorý mal pristúpiť v Trenčíne. Nastupovať sme ho nevideli, ale vysvetlili sme si to tým, že sme boli až na konci perónu. Keď sa za desať minút nedostal do nášho kupé stratil som trpezlivosť a zavolal som mu. Ozvalo sa: "Čau, akurát som to zmeškal... Skúsim vás nejak dohnať. Budem vás informovať." Bola to náročná úloha, tak sme mu držali palce a pri tom si zdriemli, miesta v kupé sme mali dosť. V Štrbe sme dostali info o Aďovej polohe. Čakal za Martinom na ďalší stop. Veľmi nás teda nedobiehal, aj keď sme naberali meškanie. V Košiciach sme si zamenili hrivny, aby sme sa vyhli šmelinárom v Čope na stanici. Aďo teda zmenil náš plán a na vlak do Odesy sme museli do Čopu, kde to malo byť dosť tesné. Aj bolo. Medzitým Aďo dorazil do Popradu a ledva chytil vlak o dve hodiny po našom. To bol náš druhý variant. Počkali sme ho v Košiciach na stanici. Porozprával nám príbeh ako ho viezla sesternica a preto, že sa nepozeral na hodinky, pričom si myslel, že tak pomaly sa ísť nedá, nestihol vlak. Kúpili sme si lístky do Čopu a nasadli na vlak do Čiernej nad Tisou. Bol plný, tak sme si aj s batohmi postavali a posadali do chodbičky pred dvere. Na nejakej zastávke vystúpilo kopu ľudí, tak sme si mohli aj sadnúť. Prihovorila sa k nám staršia pani, lebo bola zvedavá kam ideme a hlavne prečo tým smerom. Dozvedeli sme sa, že si máme všímať bunkre popri vlaku a že na Ukrajine majú dobré cukríky. V Čiernej nás už čakal vlak (jeden vagón) smerom do Čopu. Bývalý vagón prvej triedy bol upravený na colné prehliadky, čo znamenalo, že mal povytŕhané kryty nad oknami, strop na WC a podobne. Schengen sme opustili uprostred poľa, kde mali naši pohraničiari búdku (ale mali tam aj internet). Nás kontrola rýchlo prebehla, ale niektorých ľudí kontrolovali o dosť dlhšie. Potom nás už vítala Ukrajina. V Čope sme museli vypísať imigrantské lístky, čo nám aj dosť dlho trvalo, hlavne preto, že sme mali len jedno pero. Aj ukrajinská vstupná kontrola bola v pohode, stačilo povedať "turista..., Krym". Akurát pani colníčka prevracala očami keď som povedal, že nesiem iba 30 eur a 2000 hrivien (a to ešte netušila, že polovica z nich je Lenkina ;-)).Vo vlaku Keď sme prešli všetci úspešne cez kontrolu, dokonca aj Ranbo s dlhými vlasmi v pase, tak vlak do Odesy už stál na 5. koľaji. Česi s ktorými sme sa zoznámili pri vypĺňaní imigračných papierikov nás pustili k okienku, lebo mali narozdiel od nás ešte niekoľko hodín do odchodu vlaku. Celkom hladko sme kúpili lístky, tak 10 minút pred odchodom sme boli vo vlaku so záclonkami s nápisom Odesa. Vo vlaku sme zistili, že sme si nekúpili kupé, ale celý vagón. Obavy z obsadeného vlaku boli teda zbytočné. Dostali sme obliečky, vybalili časopisy, človeče a mohli sme si užiť 1011 km dlhú trasu. Neskôr nás potešila sprievodkyňa ponukou čaju, kávy, niečoho, čo je káva 3v1 a piva. Pri slove pivo zažiarili oči a o chvíľu sme mali na stole štyri fľaše piva Slavutič. Po druhom kole a jednej domácej dezinfekcii sme už spokojne testovali spanie v ukrajinskom kupé.

Deň druhý – Do Odesy

Na peróneJediné ráno, keď nás vo vlaku nebudili skoro ráno, že sa treba baliť a vystupovať. Dojedli sme doma pripravené kuracie žemle. Ranbo sa podelil s Aďom so svojimi "all in" bagetami, z ktorých každá vážila aspoň pol kila. Na najbližšej dlhšej zástavke sme vybehli na perón, kúpiť nejaké dobroty. Odmietli sme ponuku orechov úplne plných vitamínov, ktoré nám určite treba. Ja som neodolal pirôžkom a Ranbo kúpil za 10 hrivien plnú igelitku hrozna. Posledná časť cesty do Odesy bola trochu nudná. Spestrením bol predavač novín, ktorý prišiel do nášho kupé sekundu na to ako Ranbo spomenul noviny. No na honosnej (ako inak) stanici v Odese už nuda nebola. Ruch ako sa patrí, pomedzi cestujúcich sa motali bábušky s ponukou ubytovania. Po prejdení celej stanice sme našli úschovňu batožín. Pripnuté spacáky nám chceli naúčtovať osobitne, tak sme si ich najskôr popchali do vnútra. Pýtali sa nás aj na priezviská, Ranbo sa zatajil - povedal Bodnár. Odľahčení, s vidinou šiestich hodín do vlaku na Krym sme si to namierili najskôr k moru. V prvom stánku sme si kúpili mapu, teda plan goroda, hneď som bol spokojný. Prešli sme sa okolo vyľudnených pláží, okolo nákladného prístavu a zamierili sme si to do osobného prístavu. Kedže Krym nie je moc ďaleko, či by nás tam nezobrala nejaká loďka. Cestou sme stretávali skupinky školákov. Všetci boli vyobliekaní čiernobielo. ŠašlikV prístave sme sa dozvedeli, že na Krym jazdia iba výletné lode, cesta 80 €. Nie, ďakujeme. Tak sme sa po potemkinových schodoch vybrali do centra, kúpiť si nejaké domáce jedlo. Skončili sme na jednom námestíčku, kde sme si jednotne dali šašlik a pivo. Prekonal som sa a zjedol som aj svininu. Predsa sú to len menšie kúsky a boli pekne prepečené. Vrátili sme na stanicu a šli sme kúpiť lístky. Po prvej skúsenosti sme to nepredpokladali, ale všetko bolo vypredané, voľná bola iba prvá trieda za vyše 400 hrivien. Nie, ďakujeme. Podľa rád sme skúsili aj iné pokladne, ale keď aj ďalšie dve hlásili vypredané, zobrali sme to ako fakt. Tak teda na zajtra. Po tie sme museli do servis centra. Keď sme sa dostali na rad, tak si predavačka usilovne upratovala papiere na stole. Po dvoch minútach bez toho, aby vôbec zdvihla oči povedala, že počúva. Vypýtali sme si lístky do Simferopoľu. Povedala, že na dnes už nie sú. Vieme, chceli sme najbližšie možné. To nám celkom nerozumela, chytila sa na slovíčko zajtra. Kupe net. Tak čo už, vyskúšame dobytčák, budeme si môcť odfajknúť. Lístky neboli ani v jednom "oddelení", niekto musel byť sám vo vedľajšom, nevadí. Bábušky s ubytovaním Vyzdvihli sme si teda batohy a poďho nájsť ubytko. Pred stanicou sme sa opýtali prvej bábušky s ceduľkou, aké ubytovanie ponúka. Za 20 sekúnd sme mali okolo seba ďalších šesť bábušiek s ponukami. Pani ponúkajúca apartmán pri mori vehementne spúšťala, aj keď to nebolo nič pre nás. Nakoniec sme sa dohodli s bábuškou, čo ponúkala jednoizbový byt hneď pri stanici s veľkou izbou, so všetkým, s teplou vodou a spustila z 250 na 200. Teda iba kým sme neboli v byte. Tam už vypýtala opäť 250 hrivien. Ale boli sme celkom spokojní a nechcelo sa nám naťahovať pre "pár korún", tak sme jej ich dali. A Ranbo sa jej potom za tých 50 hrivien aj odvďačil... Po teplej sprche sme sa vybrali na nákup do blízkeho supermarketu. Nakúpili sme rôzne jedlo, Ranbom sme sa nechali ukecať tiež na fľašu vodky, aj keď nikto z nás ostatných ju nemá rád. A tak to večer aj dopadlo. My sme si dali trošku a Ranbo zvyšok. Tak potom aj vyzeral. V noci so zatemneným pohľadom hľadal záchod. Nie úplne úspešne...

Deň tretí – Oslavujúca Odesa

V moriAj keď Aďov hroch Karol nás budil skoro ráno, mohli sme si pospať dlhšie. S bábuškou sme boli dohodnutí až na dvanástu. Naraňajkovali sme sa, Ranbo upratoval. Bábuška prišla načas, hneď prvým krokom stúpila na mokrý koberec. Porozprávala nám odkiaľ pochádza a že má byty po bývalých manželoch. Hodili sme si batohy znovu do úschovne a išli sme k moru. Ľahli sme si na pláž, bola prázdna. Spoločnosť nám robili len vrabce, holuby a jednooký pes. Kúsok od nás boli traja domáci mladíci. Vyhrávali nám hity z neďalekého stánku s občerstvením. Tam nás obsluhovala mladá čašníčka Julka. Keď sa dozvedela, že sme Slováci a nie Poliaci ako si najskôr myslela, porozprávala nám, že bola aj v Česku. Keď to počul Ranbo išiel si tiež niečo kúpiť, no jeho už obsluhoval starý pán. Hneď dostal označenie Július. Keďže nebolo moc teplo a nemali sme veci na prezlečenie, tak sme prvý kontakt s Čiernym morom obmedzili iba po kolená. Chalani si dali polievku v drahom bare na pláži. OslavyVzplanula tu vážna debata hlavne o nehnuteľnostiach, lebo Ranbo tým argumentoval, že ľudia sú hlúpi. Potom sme sa presunuli do centra, kde sa pomaly rozbiehala oslava 215-teho výročia založenia Odesy. Takže to, že sme museli ostať v Odese deň navyše, malo aj svoje výhody. Pred divadlom vyhrávala skvelá kapela. Zabudli sa asi tak o tridsať rokov, ale melódia to bola chytľavá. Skúsili sme domáce pekárenské špeciality. Pri potemkinových schodoch, kde malo byť centrum osláv program ešte nezačal. Riadny dav ľudí tam už bol a na každého pripadal aspoň jeden policajt. Boli na každom kroku – šedí, modrí, čierni, zelení. Vysmädli sme, ale v samotnom centre sme nevedeli nájsť čapované pivo. Tak sme sa pobrali smerom na stanicu. Pri prvom stánku sme sa zastavili a posedeli sme pri jednom pive. Potom už rovno na stanicu, na vlak do Simferopoľu. Ranbo si včerajším správaním vyslúžil čierneho Petra a dali sme mu miesto v druhom oddelení. Pred odchodom vlaku išla Lenka ešte na vécko na stanici. Dobytčák Čakali sme na ňu s Ranbom pred vlakom, Ranbo aby mohol fajčiť, ja kvôli lepšiemu vzduchu ako vo vagóne. Aj som mal trochu obavy, keď nám náš sprievodca kázal ísť dnu, že vlak o chvíľu odchádza a Lenka stále nikde. Na tretiu výzvu sme poslúchli a vo vnútri sme našli Lenku v spokojnej debate s Aďom. Och, zbytočné starosti. V dobytčáku bolo celkom fajn, mali sme šťastie na spoločnosť. Pri nás sedela mamička s malým dieťaťom, báli sme sa, či nás nebude budiť. Ani náhodou, bolo ticho celú noc. Polovička vagóna bol školský výlet. Behala tam prísna učiteľka, Ranbo bol na ňu nahnevaný, že nenechá mladým voľnosť. Hlavne, keď rozdeľovala nádejný mladý párik. Bol zhovorčivý, usilovne pokračoval v pití piva. Nosil ho od sprievodcu radšej po dvoch, lebo ten bol občas zamknutý, mal tam nejakú slečnu. Počas večera sme si ešte zahrali tradičné človeče. My traja sme si nachystali postele a ľahli. V Mikolajeve sa naplnili všetky zvyšné voľné miesta. Ranbo sa hneď zoznámil s novými spolucestujúcimi. Jednej pani povedal, že jej sestra, asi 45-ročná, má pekný zadok. My sme už išli spať, ale Ranbo si pri fajčení našiel partiu, tak sa až do tretej rozprával. Aj si s nejakou babou vymenil číslo. Po prebudení nás už mal čakať Krym.

Deň štvrtý – Hurá Krym

Skoro ráno nás budil sprievodca a tiež ruch ľudí okolo. Všetkých okrem Ranba. Zobliekli sme postele, v samovare sme si nabrali horúcu vodu a urobili sme si čaj. Postupne sme si vystáli frontu na záchod. Mne z čaju nalačno a z ťažkého vzduchu vo vagóne prišlo zle, tak som si našiel miesto pri zbere prádla, pri jedinom otvorenom okienku. Čerstvý vzduch pomohol. Na predposlednej zastávke sme mali 20 minút meškanie, ale zázrakom o pár minút neskôr v Simferopoli už iba dve. Krym sa nám predstavil v daždivom vydaní. Najskôr sme si šli kúpiť lístky naspäť – teda do Kyjeva. Po daždi sme prebehli do servis centra. Cestou sme stihli odmietnuť dve taxikárske ponuky. Stanica SimferopoľPrekvapením pre nás bolo, že kupé bolo možné kúpiť len v jednom vlaku, aj to bolo už skoro plné a mohli sme byť len po dvoch v rôznych kupé. Tak sme vzali aj to. Medzitým dážď ustal a už sa na nás usmievalo len slnko. Zo špásu sme zjednávali s taxikármi cenu aj keď sme boli dohodnutí, že ideme trolejbusom. Najdlhšia trolejbusová trať na svete je najdlhšia trolejbusová trať na svete. Našli sme si nástupnú zástavku trolejbusov do Alušty a počkali na najbližší trolejbus. Odchody boli každých 15 minút, tak to bola len chvíľka. Podľa informácií sú trolejbusy plné, je v nich teplo a idú strašne pomaly. My sme išli v poloprázdnom, vzduch po daždi bol super a pomalá cesta nám vôbec nevadila, skôr naopak. Obsadili sme celú zadnú časť. Pani staničná sprievodkyňa, ktorá dávala pozor pri nástupe vypýtala peniaze za batohy. Cestu sme platili šoférovi. Za Simferopoľom sa už dvíhali hory, rôzne útesy a hore planiny. Len sme pozerali okolo seba a stále viac sa tešili na to, ako ich pokoríme. Teda okrem Ranba. Ten spokojne odfukoval na zadných sedadlách. Ani sme sa nenazdali a (po hodine štyridsať) sme boli v Alušte. Nevystúpili sme na stanici, ale nechali sme sa odviezť ďalej do centra, bližšie k moru. Tu sme sa zložili a ja s Aďom plný odhodlania sme zamierili zoči-voči ponúkačom ubytovania. Vyskočili rôzne ponuky okolo 200-250 hrivien za noc, prebil to chlapík s ponukou 80, 5 minút od mora. Za obzretie nič nedáme, tak sme išli s ním. Cez trh, okolo hotelov, do uličky so starými domami. Pri jednom zelenom plote zazvonil. Zvláštne vyzerajúci dom a ešte zvláštnejší človek vyšiel z neho. Povedal, že nemá voľné, lebo sa Michail vrátil. Díler mu vynadal, že mu to nezavolal. Podišli sme do tieňa, aby mohol rozmýšľať. Mal aj niečo drahé, ale chcel nám predložiť rozumnú ponuku. Bol to starý elegán s hrebeňom vo vrecku, ktorým sa občas prebehol. Akurát z neho páchol alkohol a to ešte nebol ani obed. Vybavil nejaký telefonát, opäť neúspešne. Potom povedal, že máme ísť za ním. Keď sme chvíľu išli nejakými skratkami a ocitli sa na mieste, kde sme vystupovali, tak sme to chceli vzdať a skúsiť inú ponuku. "Andrij (akože Aďo), ja niečo vymyslím". Tak sme mu dali ešte šancu. Po chvíli sa zastavil, vytiahol z vrecka kľúče a tváril sa strašne prekvapene, že si nespomenul, že má voľný byt. Tak sme ho išli pozrieť, mal byť 10 minút peši. Tak sme pridali do kroku a za takých 13 minút sme tam boli. Díler priebežne ukazoval hodinky, že nás neoklamal. Bola to bytovka hneď vedľa stanice, na ktorej sme najskôr nevystúpili. Ukázal nám byt, dvojizbák, celkom v pohode. Ukázal nám telku, sprchu, kuchyňu. Skúsili sme teplú vodu a nič. Naša izbaTvrdil, že musí niekomu povedať, aby ju pustil, lebo vo vodovode od mesta dostávajú teplú vodu iba v piatok a v sobotu. Keďže sme tam mali byť od štvrtku do nedele, tak sme to zobrali. Stálo nás to parádnych 100 hrivien na noc. Museli sme mu vysvetliť, že keď kupujeme tri noci, tak odídeme až v nedeľu. Nejak sme sa dohodli, odchod mal byť o dvanástej. Dali sme mu teda 309 hrivien = 300 ubytko + 9 na pivo. Ešte nám ukázal kód, aby sme sa dostali do vchodu. Aj keď to bol jeho byt, musel opäť zavolať, aby si pripomenul kód :-). Zobrali sme kľúče a šli sme pre Ranba s Lenkou. Tí už boli netrpezliví, nečakali, že vybavovanie ubytka nám bude trvať skoro hodinu a pol. Vzali sme batohy a vyskúšali sme aj MHD trolejbus. "Doma" sme sa zložili a trochu si zdriemli. Za tu chvíľu niekto pretočil všetky hodiny na štvrtú. Tak sme sa zbalili a rýchlo na pláž. Ľudia sa pomaly zberali preč, tak sme si našli miesto v pohode. Slnko už bolo nízko, ale hodinku sme sa slnili a konečne sme sa aj okúpali v Čiernom mori. Cestou späť sme sa zastavili v reštike. Zlákal nás nápis domáca kuchyňa - rýchlo, lacno, dobre. Dali sme si s Aďom rybu a víno, Ranbo s Aďom polievku, Lenka čaj. Nevyšlo nás to ani 6 eur. Aj keď tie ukrajinské porcie nič moc. Večerná sprcha len zľahka, pretože teplá voda stále nikde. Dohodli sme sa, že zajtra dáme náročnejšiu z túr. Preto sme si ľahli s myšlienkou, že bolo by dobré skôr vstať.

Deň piaty – Čatyr Dag

Ráno sme vstali podľa plánu, asi nás prebralo aj to, že stále nešla teplá voda. Skúšali sme aj volať na číslo, ktoré nám díler nechal. Ale či už s nulami, bez nich, akokoľvek inak, vždy sme volali neexistujúce číslo. To nám nepridalo na pocite, že je s našim ubytovaním všetko v  poriadku. No čo, urobili sme si pár vtipov, že po túre už nebudeme mať kde bývať a bolo. Vybrali sme sa nakúpiť občerstvenie na túru. Každý sme si išli vybrať podľa svojej chuti. Ranbo tak mohol využiť svoju slovnú zásobu skladajúcu sa zo slov luk (cibuľa) a spasiba (ďakujem). Občerstvenie Cibuľu si nejak vypýtal, ale predavačke odvetil: "sudoku." Hneď nám zlepšil náladu. Kým sme všetko nakúpili a našli správnu zástavku trolejbusov, tak už bolo aj dosť hodín. Pred nami sa čnela vysoká stena Čatyr Dagu, našťastie nás trolejbus vyviezol takmer do polovice jej výšky. Vystúpili sme v Angarskom priesmyku, na najvyššom bode trolejbusovej trasy medzi Simferopoľom a Aluštou. Obzreli sme si trh na parkovisku a zamierili sme do lesa. Ja s malým batohom na pleciach, Aďo s obalom od stanu na pleciach a Ranbo s igelitkou v ruke. Po pár minútach chôdze sme sa zastavili a vybalili si raňajky. Občerstvenie bolo fajn. Počas jedenia sme aspoň videli ktorým smerom sa pustil prechádzajúci turista. Nájsť správnu cestu bez akéhokoľvek značenia nebolo jednoduché ani s podrobnou mapou. Hlavne, keď ďalej bol les prebrázdený cestami, po ktorých sa premávali štvorkolky. Prechádzali sme desiatky križovatiek a s námahou sme sa snažili držať aspoň správny smer. Boli sme z toho rozčarovaní, prestávali sme si byť istí, či vôbec na Čatyr Dag vyjdeme. Nakoniec sa nám podarilo vyjsť z jednotvárneho lesa a presne na chodníku, ktorý smeroval na planinu. Vďaka bohu za orientačný zmysel a mapu... Na vrchole Neviem či od radosti, že konečne vidíme kam ideme, ale na planinu sme skoro vybehli. Rozhodli sme sa, že najskôr vyjdeme na najvyšší vrch tejto planiny, ktorý je len o kúsok nižší ako najvyšší vrch Krymu. Počasie nebolo v tejto výške moc vľúdne, fúkalo a oblaky neveštili nič dobré. Ranbovi to nič nerobilo a kráčal ďalej len v tričku s krátkym rukávom. Asi preto, že nič iné so sebou nemal. Našťastie padlo iba pár kvapiek a oblaky ustúpili. Na vrchole Čatyr Dag (1527 m n.m.) sme urobili vrcholové foto a chvíľu sa pokochali výhľadom. Nešli sme až na kraj útesu, hlavne ja nie, aby sme nemali pomníček ako niekoľko iných nešťastníkov. V závetrí sme si dali obed pred cestou na nižšie položenú časť planiny. Tá je známa svojimi jaskyňami. My sme išli cez ňu nekonečne dlho, ale nevideli sme ani náznak jaskyne, žiadnu šípku, nič. Nevadí. Nevýhoda takej planiny je, že to, čo je ďalej, vidno až jej okraja. A tiež to, že väčšinu z jej okrajov tvoria strmé útesy. Takže keď sme konečne prišli na cestu, ktorá sa po planine kľukatila, tak sme nevedeli ani ktorým smerom sa pustiť. Našťastie sa objavila skupinka turistov, ktorá smerovala k nám. Spýtali sme sa na cestu do dedinky Perevaľné, ukázali nám. Cesta viedla jedným z dvoch hrebeňov vybiehajúcim z planiny, medzi ktorými bola strmá dolina. Skratka My sme sa aj tak pustili druhým z hrebeňov, lebo bol bližšie. Viedla tadiaľ poľná cesta, čo mala byť záruka, že tadiaľ zídeme dole. Táto Aďova teória sa zrútila, keď sme sa dostali na koniec hrebeňa, kde poľná cesta skončila. Nasledoval len strmý zráz porastený trávou. Našli sme úzky chodníček smerom dole, takže sme neboli prví, čo sme tu museli riešiť takýto problém. Bolo tam pár drobných pošmyknutí, ale inak sme tento krkolomný zostup úspešne zvládli. Tak predsa to bola skratka. Keď sme zišli dole, bolo to len kúsok na hlavnú cestu, na trolejbus domov. Kiež by išiel trolejbus čo najskôr. Ani sme to nedopovedali a spoza zákruty sa vyrútil trolejbus. Zakývali sme, pristavil. Boli sme radi, že konečne sedíme po dlhej túre. Akurát v trolejbuse bol trochu prievan. Keď sa však Aďo spýtal odkiaľ to fúka, v tej chvíli sa o pár metrov ďalej chlapík postavil a zavrel okno. Tretie splnené želanie, to už nemohla byť náhoda. S napätím sme sa blížili domov. Všetko v poriadku, stále sme boli ubytovaní. Teplá voda stále nikde. Rýchlo sme sa vychystali opäť na podvečerné kúpanie. Padlo veľmi dobre. Rovnako ako sladké krymské víno. Večera v konkurenčnej domácej kuchyni nesklamala. Jedine domáci kvas, ktorý je úplne iný ako ten, čo predávajú na každom kroku sme nedokázali vypiť. brrr. Aj keď sa túra ku koncu zdala nekonečná, tak sme boli plní síl, pripravení na zajtrajšiu túru. Cieľom bola planina Južného Demerdži, ktorá sa nám v celej nádhere predviedla pri výstupe na Čatyr Dag.

Deň šiesty – Demerdži

Demerdži Ranné prípravy boli také isté ako na predchádzajúcu túru. Chceli sme to však zvládnuť rýchlejšie, aby nám ostalo viac času na kúpanie poobede. Jedlo sme si nakúpili na trhu pred domom. Salámu, syry, chleby, veľmi lacné sušené ovocie, minerálky. Samozrejme aj cibuľu, bez toho by Ranbo nešiel. Dával si pozor, aby nepovedal zase nejaké sudoku. Nepovedal, povedal "sobaka." To bola opäť zábava. Kde vôbec také slovíčko počul? Správnu zástavku sme už poznali, tentokrát sme plánovali ísť maršrutkou, či skôr minibusovou linkou. Jej odchod sme si zle pozreli. Bol o 10 minút, no my sme vyčítali, že o 50 minút. Tak to sme sa radšej zviezli trolejbusom až po odbočku do dedinky Lučisté, v ktorej začínala naša túra. Hneď po vystúpení z trolejbusu nás milo prekvapil minibus. Za chvíľku sme tak boli na mieste. Viezlo sa s nami viacero turistov. Všetci sa hneď pobrali kúsok naspäť do uličky, ktorá smerovala hore. Kým sme sa rozhliadali, pristavili sa pri nás poslední dvaja turisti – starší ukrajinský pár (ktorý vlastne nebol ani pár). Aj oni šli na Demerdži. Keď sa dozvedeli, že sme Slováci, pán vymenoval aspoň 10 našich hudobníkov. Veľmi nám závidel, ako sa máme u nás dobre. Bol rozhľadený, bol to učiteľ. Na Demerdži bol už veľakrát, tak nám ukázal cestu. Bolo to presne opačným smerom, ako išli všetci ostatní. Demerdži Touto trasou sme minuli skupinu skalných útvarov, ale výhodou bolo, že trasa viedla väčšinou lesíkom, narozdiel od tradičnej trasy. Bolo to vhodné práve v tento deň, lebo bolo veľmi teplo a výstup nebol mierny. Na začiatku túry sme sa opäť posilnili, pokochali sa pohľadom na protiľahlý Čatyr Dag. Nájsť správnu cestu opäť nebolo ľahké. Videli sme však kam ideme. Pri vstupe do lesa, pri stúpaní, sme už išli po chodníku, ktorý išiel správnym smerom (rovno hore). Keď sme vyšli z lesa, boli sme už takmer hore, nad nami sa čneli len skalné vrcholky. Okolo nich sme vystúpili na planinu na vrchole. To už bolo turistická oblasť, tam sa dalo z druhej strany vyviezť džípom, čo si niektorí tiežturisti zaplatili. Ďalšou skupinkou boli turisti na koňoch. Kone mali základňu – ranč pod kopcom, za dedinou, kadiaľ sme šli hore. Na planine sme boli akurát na úrovni najnižších oblakov, tak výhľad sme mali trochu obmedzovaný. Skalné steny však boli nádherné. Kúsok ďalej, na mieste s výhľadom na planinu severného Demerdži sme sa najedli. Zostupovali sme po lesnej/poľnej ceste, míňajúc džípy, kone, štvorkolky aj peších turistov. Posledný úsek cesty bol už trochu otravný, spríjemňovali nám ho maliny a černice popri ceste. Demerdži Nakoniec sme vyšli na asfaltku, niekde medzi Lučistým a odbočkou z hlavnej. Tam sme sa chceli dostať na trolejbus. Za každou zákrutou sme už čakali hlavnú. Po skoro 30-tich minútach sme sa dočkali. Tentokrát nám trolejbus ušiel tesne pred nosom. Ďalší išiel až o 20 minút. Domov sme tak prišli o čosi neskôr ako sme si mysleli. Stále sme mali dosť času sa ísť okúpať. Tentokrát nás prekvapilo vstupné na pláž (10 hrivien). No čo už, prvýkrát sme sa prišli kúpať tak skoro. Zamrzelo nás, že ani nie o 10 minút už stánok pri vstupnom zbalili a žiadne vstupné nebolo. Keby sme to boli vedeli... Po kúpaní sme zakotvili v samoobslužnej reštaurácii, kde boli celkom dobré ceny. A mali tam aj veľkoplošnú telku, kde práve dávali kvalifikačný zápas Ukrajiny. Na ďalšie futbaly sme sa pobrali domov. Cestou sme si kúpili hrozno a krymské. Večer sme tak presedeli pri telke a s napätím sme očakávali sms správy o priebehu zápasu našich s Čechmi. Škoda, že sa nedal nikde pozrieť, aj keď sme mali 60 kanálov. Telka na byte bola práve preto jedna zo základných podmienok, pri hľadaní ubytovania. V tento deň sme mali dokonca aj teplú vodu, čo sme samozrejme hneď všetci využili. A dobre sme urobili, lebo ráno opäť nebola. Medzitým sme si však vychutnali poslednú noc v Alušte.

Deň siedmy – Jalta

Maršrutka Náš plán ráno si dlhšie pospať nám o ôsmej prekazil náš díler, ktorý začal vyzváňať na zvonček, aj keď sme sa jasne dohodli na dvanástu. Po desiatich minútach prestal a začal pobehovať popod okná. My sme už boli všetci hore po takomto budíčku, tak nás asi zbadal, keďže sme bývali na prízemí. Tak začal zvoniť znovu. Otvorili sme, pýtal sa, či je všetko OK a či teda odchádzame o dvanástej. Skoro sme odpadli, keď sme počuli, že kvôli tomuto nás zobudil. Pobalili sme, dali sme si raňajky. Pár minút po pol dvanástej už zvonil opäť. Tak sme zobrali batohy na plecia. Díler ešte pýtal štyri hrivny na pivo. Za studenú vodu a hluchý telefón? Isteže nie. Pobrali sme sa teda na autobusovú stanicu, z popred nej jazdia trolejbusy do Jalty. Prvý bol úplne plný, tak sme čakali na ďalší. Keď aj ten bol rovnako plný, tak sme sa vzdali prejdenia celej trolejbusovej trate a zamierili sme k najbližšej maršrutke. Je to frekventovaná trasa, tak sme nečakali ani 10 minút na naplnenie mikrobusu. Šofér išiel ako drak, predbehli sme oba trolejbusy, do ktorých sme sa nedostali. V Jalte na stanici sme išli v ústrety dílerom ubytovania. Tentokrát bola hlavná podmienka teplá voda. Poučili sme sa. Zjednávanie nám moc nešlo, dohodli sme za dvesto noc, malo to byť desať minút od mora. Išli sme to omrknúť, dnu išli pozrieť Aďo a Lenka. Ich odborný posudok povedal, že je to také menšie, kvalita nič moc, ale dá sa. Tak sme nevymýšľali a zobrali sme. Lenin a my Hlavný rozdiel bol oproti predošlému v tom, že domáca tam bývala tiež. Ona na prízemí, my na poschodí. Mali sme dve izby, jednu otvorenú a jednu aj s dverami, čo sa dali zamknúť. My sme boli v tej zadnej, Ranbo s Aďom v prednej. Hore boli okrem našich dverí ešte jedny podobné. Ranbo sa spýtal: "Čo môže byť za tými dverami?" Neprešlo ani 5 minút a prišiel, teda skôr sa dotackal ožratý chlap, odomkol si a ľahol si tam spať. Ranbovi sa opäť splnilo želanie, ale my sme sa z týchto podmienok dosť preľakli. Domáca – baba Vaľa ho našťastie spacifikovala a ubezpečila nás, že na poschodí budeme sami. Ešteže tak. Všetko nám poukazovala, porozprávala, čo ako máme robiť. Povedala nám, kde sa dá dobre najesť – na centrálnom rýnku, ktorý máme po ceste k moru. Povedala nám, kde je pláž – pri mekdonalde doľava. Tak sme to išli všetko vyskúšať. Baba Vaľa nám mala zatiaľ pripraviť postele. Skoro celú cestu k moru lemovali trhovníci. Ak by niekto nemal dosť, núkal sa tiež centrálny rýnok. Kým sme sa cez trhy dostali k moru, bola to aj pol hodina, nie sľubovaných 10 minút. Nevadí, aspoň sme si mohli nakúpiť, čo sme chceli. Na konci hlavnej promenády sme neodolali možnosti odfotiť sa pri Leninovi. Teda aspoň pri jeho soche. Podľa pokynov, sme prišli na Massandrijskú pláž. Promenáda a pod ňou oddelené sektory. Niektoré plné, niektoré poloprázdne. Kľúč bol jednoduchý – plné boli zadarmo. Tak sme si jeden z nich vyhliadli a dokonca sa nám podarilo nájsť aj miesto na deku. Jalta večerVoda mala príjemných 23 stupňov, bola pekne čistá. Rovnako ako kamienková pláž. Ocenili sme (všetci okrem Ranba), že na pláži bol zákaz fajčenia. Na prekvapenie bol dodržiavaný. Príjemne sme sa poslnili, okúpali, zahrali človeče, dali si pivko. Podvečer sme omrkli promenádu. Vyhrávali tam hudobníci a bolo tiež mnoho ďalších atrakcií. Niektoré možno neboli ani atrakcie, ale každý chcel zarobiť na turistoch. Najbizarnejšie mi prišli stánky, kde sa dalo prezliecť za kráľa, či princeznú a nechať sa odfotiť na tróne. Modernejšie zameraní mohli zase skúsiť prezlečenie za motorkárov a odfotiť sa na motorke. No nekúp to. Na promenáde predávali výbornú šaurmu, čiže nejaký gyros v placke, so skvelým cesnakovým dresingom. Keď sa zotmelo sadli sme si na lavičku a pozerali sa na promenádujúcich sa. Stali sa z nás najväčší odborníci na módu, účesy, chôdzu a všetko ostatné. Keď sme sa nabažili ohovárania, my s Lenkou sme išli spať a Aďo s Ranbom šli vyskúšať nočný život v Jalte.

Deň ôsmy – Kúpanie

Kúpanie Ráno sme si podľa pokynov baby Vaľi uvarili čaj. Podľa pokynov položili na stôl. Vypiť sme si ho mohli ako sme chceli. Ukázala všetkým (po jednom) názorne ako sa zamykajú dvere. To pre prípad, že by sme prišli neskôr. Povedala nám, ako správne robiť všetko, čo sme správne nerobili. A Ranbo dostal špeciálny pokyn: "Miro nesvišťať!" Lebo vraj keď sa v dome popiskuje, nebudú peniaze. Po raňajkách sme sa vybrali na pláž. Plán bol náročný – kúpanie a slnenie celý deň. Podarilo sa nám ho naplniť. Ešte sme ho obohatili o hranie človeče a jedno dve pivká. S miestom na pláži to opäť nebolo najlepšie, už sme uvažovali aj o platenom sektore. Nakoniec sme sa medzi tých ľudí vopchali. Voda bola výborná, možno o štipku teplejšia ako deň predtým. Veď slnko pripekalo celkom pekne (aj keď to z fotky nie je moc jasné). Na september pekný výkon. Podvečer sme zamierili niekam sa najesť. Nad plážou boli dve fajn vyzerajúce reštiky. Ich cenová ponuka nás však hneď odradila. Pustili sme sa ďalej uličkami. Nakoniec sme skončili v pelmenárni. Po predchádzajúcom teste pelmeňov s orechmi som si tentokrát vybral pelmene so smotanou. Boli tiež fajn. Keby niekto nevedel, pelmene sú pirohy plnené mletým mäsom. Skočili sme pozrieť odchody lodí, ďalší deň sme chceli skúsiť výlet loďou. Večer sme si ešte dali pohárik krymského vína. Neveril by som, že jeden pohárik môže tak sťažiť rozprávanie. Tak, najnáročnejší deň výletu bol za nami.

Deň deviaty – Ai-Petri

ŠtormRaňajky sme si kúpili cestou k moru. Však čas na jedenie bude, keď budeme čakať na loď. Toho času bolo viac ako by sme si priali, pretože lode nejazdili. Pani pri okienku na lístky nás poslala preč s informáciou, že je "štorm" a lode nikam nejdú. Pre istotu sme skúsili aj druhú z pokladní, výsledok bol rovnaký. Tak sme sa najedli pri pohľade na vlny. Boli väčšie ako predchádzajúce dni, ale nezdali sa neobvykle veľké. Takže z plavby popod gýčové Lastovičie hniezdo nebolo nič. Vybrali sme sa tým smerom aspoň peši. Po kľukatých cestičkách by sme sa tam nedostali, iba sme si obzreli časť Jalty Livadiu. Preplneným trolejbusom sme sa zviezli na autobusovú stanicu. Alternatívnym cieľom bol vrchol Ai-Petri s priľahlou planinou. Koordinátor cestujúcich nás hneď oslovil, keď zbadal, že čítame nápisy na nástupištiach. Ai-Petri? – šup do najbližšieho minibusu. Ešte sme sa uistili u vodiča, či ide naozaj na Ai-Petri. Podozrivé však bolo, že išiel stále okolo mora aj keď Ai-Petri má vyše 1200 metrov. Už keď bolo jasné, že na žiadny kopec nejde, zastavil uprostred ničoho a zavolal na nás Ai-Petri, výstup. Vodič nám ukázal ešte poľnú cestu, kadiaľ máme isť. To sme už zbadali lanovku a všetko bolo jasné. Na tejto zástavke-nezastávke už čakali ochotní taxikári, ktorí nás odvezú hore za sumu rovnakú ako stojí lanovka. Malo to byť pohodlnejšie, cestou sme sa mali zastaviť aj pri známom vodopáde. Že vraj cestou hore lanovkou by sme aj tak nemali dobrý výhľad, lebo chodí plná. Takejto skvelej ponuke sme odolali a zbehli sme k dolnej stanici lanovky. Lanovka Báli sme sa, aby takáto turistická atrakcia nebola veľmi predražená. Stála 50 hrivien na osobu, čo sme boli ochotní obetovať. Pri nástupe sme sa takticky postavili ku oknu, aby sme mali dobrý výhľad. Prekvapilo nás, keď sme po chvíli smerovali do stanice. Našťastie bol to len prestup. Tu nám zobrali lístky. Druhá časť lanovky išla strmo hore, výhľady boli nádherné. O chvíľu sme boli hore. Pokochali sme sa výhľadom z vyhliadkovej plošiny. Mohol som využiť náš ďalekohľad. Aspoň ním sme si pozreli Lastovičie hniezdo. Ďalej sa rozprestieral tatársky trh. Plný kožušín, korení a rôznych blbostí. Vedľa bolo tatárske "mestečko". Tu ponúkali jedlo, víno, sladkosti. Aďo sa pristavil pri stánku s vínom, ochutnával. Chcel si kúpiť dva deci. Nakoniec z toho bol liter a pol a ešte nás prehovorili na jedlo dovnútra. Je pravda, že sme už boli hladní. Nevedel som si vybrať, tak mi čašník ukázal veci v kotloch – rôzne polievky, plov (tradičné rizoto) a kopu mäsa zo "svininy" a baraniny. Nakoniec som si vybral veľký a fajn vyzerajúci marinovaný bravčový šašlik. Aj keď to nie je to pravé pre mňa, celkom dobre som sa najedol. Aj ostatní boli spokojní. Išli sme sa pozrieť na zvyšok trhu. Tu už bola brána, kde vyberali vstupné na najvyššiu skalu. Ai-Petri O tých niekoľko desiatok metrov vyššie ísť za peniaze sa nám nechcelo. Na každom kroku nás lákali na výlet na koňoch. Dotieravého ponúkača sme odbili s tým, že sa nechceme voziť na koni, ale keby mal ťavy... Zasmial sa a dal pokoj. Skoro som odpadol, keď sme zahli za roh a zbadali sme ťavy. Opäť splnené želanie, žeby za Ranbove mince žobrákom? Samozrejme na žiadnych ťavách sme sa nešli voziť. Vyšli sme na kopček s výhľadom na Jaltu. Dali sme si spoločnú fotku a mohli ísť domov. Na parkovisku bolo kopu maršrutiek. Všetky však hlásili jednotne cenu 50 hrivien. Iba o štipku lacnejšie ako sa dalo ísť lanovkou (a potom minibusom). Využívali, že nebola iná možnosť. Podarilo sa nám zjednať na 30, ale aj to sme odmietli. Zvolili sme ďalšiu možnosť – zbehnúť na hlavnú cestu z Bachčisaraja, tam bude viac možností. Pomaly sme sa pustili dole, nejaká šanca na dopravu sa naskytne. Išli sme, išli, stále nič. Potom zastal chalan na aute, že nás za dvacku na osobu zvezie do Jalty. Chalani hneď pristali, mne sa zdalo, že by sme ho kľudne ukecali aj na polovicu. Nevadí, aspoň, že sme sa viezli. Spýtali sme sa aj na taxikármi spomínaný vodopád. Vodopád nie je, dlho nepršalo. Pekne nás chceli obabrať. Chalan nás vyhodil blízko centra. Prešli sme sa ešte po promenáde, odfotili si "našu" pláž a dosť uťahaní sme zamierili domov. Aďo s Ranbom sa večer ešte chceli vrátiť do mesta, ale únava nás všetkých premohla a nikam sa už nešlo. Bola to naša posledná noc u baby Vali. To nás celkom tešilo.

Deň desiaty – Sevastopoľ

Baba VaľaPoužili sme osvedčený postup, pre raňajky sme skočili do blízkych potravín. Keď nás baba Vaľa videla ráno o deviatej odchádzať, preľakla sa, lebo najradšej by bola, aby sme sa čím skôr vysťahovali. Za chvíľu sme boli naspäť. Pýtala sa, či budeme jesť dole v kuchynke, alebo hore. Nevedel som, čo mám povedať, aby som neodpovedal chybne. Práve preto som sa občas tváril, že nerozumiem. Preto sa najradšej rozprávala s Aďom, ktorý rozumel po mne najviac. Ja som len prikyvoval na tradičnú otázku "Vsio normalno?" Po raňajkách sme sa teda zbalili a poberali preč. Aďo si ešte vyfotil babu Vaľu (pri varení boršču), nezaprela radosť z fotenia, tak ako všetky Ukrajinky. Keď sme sa dočkali aj Ranba, išli sme na autobusovú stanicu. Stanovisko pre odchody do Sevastopoľu sme si všimli už včera, tak sme zamierili rovno k nemu. Akurát bola pristavená maršrutka, ale už nemala pre nás štyri miesta. O chvíľu odchádzal aj autobus, na ten sme si museli kúpiť lístky v stanici. Pri okienku bola rada, ako na skoro všetkých ukrajinských staniciach. Do SevastopoľuVšetko sme stihli a spokojne sme sa viezli veľkým klimatizovaným autobusom do Sevastopoľu. Posledný krát sme si mohli obzrieť strmé útesy dvíhajúce sa nad južným pobrežím Krymu. Takmer dvojhodinová cesta ubehla rýchlo. Ďalšou úlohou bolo nájsť ubytovanie. Na stanici, ani pred ňou sme nevideli žiadne bábušky s ceduľkami ponúkajúce ubytovanie. Spýtali sme sa pri jednom stánku, odporučili nás na stánok vedľa zmenárne. Tu stáli dve ženy, ktoré ponúkali ubytovanie. Povedali sme koľkí sme, na koľko nocí a akú polohu by sme si želali. Jedna, čo to všetko riadila, otvorila zošit nalistovala telefónne číslo na majiteľa bytu, ktorý mal zodpovedať našim požiadavkám. Ponuka bola samostatný byt, veľmi pekný, vybavený, 10 minút od pláže. Cena 250 hrivien za noc. Nemali sme moc na výber, tak sme nevymýšľali. Na dve noci sme nemohli očakávať moc zľavy, ale ani by to až tak nezavážilo. Akurát sme sa uistili, že dostaneme kľúč a budeme tam bývať sami. To bola naša hlavná podmienka, nemali sme chuť sa dohadovať s ďalšou babou Vaľou. Po chvíli telefonického dohadovania s majiteľom, ktorému nezabudla pripomenúť, že sme normálni, všetko klaplo. Akurát sme si museli zobrať taxík, ktorý bol na túto príležitosť pripravený hneď vedľa. Nevedeli sme, kde máme ísť, mali sme veľké batohy a vraj ani priamy spoj zo stanice tam nejazdil (čo samozrejme nebola pravda). Tak sme teda vzali aj ten taxík, 10 hrivien na osobu, teda 40 hrivien asi za 20 minútovú jazdu. Taxikár nás odviezol na miesto, k divne vyzerajúcim domom, skrytým za bytovkami staršieho sídliska. Cestou nám ukázal blízky trh a cestu na pláže. O chvíľku prifrčal aj majiteľ bytu – milo vyzerajúci starý pán. Ukázal nám byt, bol naozaj pekný, tri izby, vykachličkovaná kúpeľňa, v jednej izbe televízor, v kuchyni sporák, teplá voda, všetko. Jednoznačne najlepšie ubytko, aké sme mali. Do Sevastopoľu Pri pohľade zvonku na zlepenec prístavieb sme to vôbec nečakali. Starý pán nám nechal aj nejaké ovocie, ktoré tam mal odložené. Na trhu si chalani zmenili peniaze a pobrali sme sa na pláž. Chceli sme sa dostať na Slnečnú pláž, ale vyšli sme o uličku vedľa a ocitli sme sa na Pieskovej pláži. Keďže Sevastopoľ nie je moc letovisko, tak aj pláž bola hlavne pre miestnych. Tak aj vyzerala. V piesku sa dalo nájsť hocičo. Zložili sme sa, chcel som sa ísť okúpať, ale špina plávajúca v mori ma presvedčila o opaku. Tak sme len zahrali človeče, kúpili posledné pivá v prázdnom bufete a pobrali sa ďalej. Boli sme neďaleko archeologickej pamiatky Chersones. Zašli sme k vstupu, na vrátnici sme si obzreli plánik a prelistovali sprievodcu. Keďže sme boli hladní a smädní, tak sme oželeli túto pamiatku. Zaplakali sme nad prostredím a prístupom k nej. Vrátili sme sa na trh, dali sme si šaurmu, chalani aj boršč. Kúpili sme si po dve pivá k futbalu a išli sme ho domov pozerať. Opäť dávali viaceré kvalifikačné zápasy, ale našich ani náhodou. Tak sme si pozreli aspoň cudzie a opäť čakali na sms z domu.

Deň jedenásty  – Bachčisaraj

Na blízkom trhu sme si nakúpili veci na raňajky. Chánsky dvorec Mne jedli oči, nevedel som, čo si mám vybrať. Kúpil som si 5 kúskov sladkého pečiva a k tomu liter mlieka. Potom som ledva chodil, ale však nás čakal výlet do Bachčisaraja, tak sa bolo treba posilniť. MHD minibusom sme sa zviezli na autobusovú stanicu (išla aj priama linka a nie jedna). Lístky na najbližší spoj už boli vypredané, ale ďalší išiel našťastie o pol hodinu. Za ten čas sme omrkli aj blízku železničnú stanicu. Autobus, či skôr mikrobus bol rozpálený, mali sme saunu zdarma. Keď sa cestou uvoľnili miesta, tak sme si aspoň posadali tak, aby na nás čo najmenej svietilo slnko. Stanica v Bachčisaraji je trochu mimo mesta, museli sme použiť aj miestne spoje. Spýtali sme sa na cestu, ukázali nám jednu z dvoch zastávok. Na výber boli len dva smery – nový gorod a starý gorod. Správne sme tušili, že za pamiatkami to bude na starý gorod. Kým sme čakali, chalani si kúpili nanuky. Minibus bol plný, Aďovi zostalo len také polosedadlo. Uspenský monastir S tým mal Aďo problém, a tiež problém mal aj pred ním sediaci chalan, ktorý mal Aďov nanuk na chrbte.Našťastie si nič nevšimol. Kým sa Aďo trápil s nenápadným čistením, my sme sa mohli potrhať od smiechu. Aj na vystúpenie sme sa museli spýtať, pani vidiac, že sme mimo, radšej sama zavolala na vodiča pre zastavenie. Ocitli sme sa pred najväčšou miestnou pamiatkou, čo je chánsky dvorec. Chán to tam mal naozaj pekné. Pozreli sme si budovy len z nádvoria, vstupné sa nám platiť nechcelo. V brožúrke, ktorú tam ponúkali, sme si pozreli ako to vyzerá vo vnútri. Keď sme sa pokochali a pofotili pobrali sme sa ďalej. Pustili sme sa hore ulicou smerom ku mestu v skalách Čufut Kale. Cestou sme míňali ihrisko so striedačkami vytesanými do skaly. Prechádzali sme cez trh na konečnej. Odtiaľto to bolo už do kopca. Začali sa objavovať v skale vytesané obydlia. Po pár minútach sme dorazili do Uspenského monastiru. Jeden z dvoch službukonajúcich policajtov nás upozornil, aby sme si obliekli tričká (Lenka ho mala oblečené). Dávali tiež pozor, aby nikto nefotil zlaté mozaiky na stene. Kým jednu skupinku upozorňovali, Lenka všetko odfotila. Ďalej nás malo čakať Čufut Kale. Keď sa nám cestička zdala už dosť dlhá, tak sa popri nej začali objavovať predavači všeličoho možného. Sevastopoľ Na protiľahlom svahu sme zbadali aj cieľ cesty. Bola tam novoobjavená studňa, kde sa dalo ísť pozrieť za 20 hrivien, pár miestností vytesaných do skaly zapáchajúcich močom a vstup do samotného mestečka. Keď sme sa už sem dotrepali, tak sme obetovali aj tých 30 hrivien vstupného. Hore však nebolo nič extra, pár ďalších vytesaných miestností (tentokrát bez zápachu), niekoľko domov, jednoizbové minimúzeum a pekný výhľad. Keď sme to absolvovali, pobrali sme sa dole. Lenka s Aďom ešte zbehli do vnútra Uspenského monastiru, že vraj tam bolo veľmi pekne. Škoda, že sa mi nechcelo ísť. V okolí chánskeho dvorca sme si vybrali jednu z reštík. Varili tatársku kuchyňu, ale aj všeličo iné. Mali dokonca menu poľsky a anglicky – boli to rukou popísané listy vytrhnuté zo zošita. Význam to malo asi iba ak niekto vôbec nepozná azbuku. Dali sme sme aj tak jedlá, ktoré sme poznali. Zaexperimentoval iba Aďo s kefírom s cesnakom, kôprom a inými koreniami. Štípalo, tak ako ho upozornila čašníčka, ale nemusel hľadať záchod, tak to bolo OK. Po fajnom jedle sme zastavili najbližší minibus a zviezli sa na stanicu. O chvíľu sme mali aj spoj do Sevastopoľu. Bol to diaľkový autobus, ktorý mal namiesto zadných sedačiek akýsi gauč, tam sme sa vyvalili. Rozhodli sme sa ešte pozrieť si večerný Sevastopoľ. Prešli sme sa peši do centra. Zamierili sme na nábrežie. Tam to večer žilo. Obišli sme hlavnú časť promenády aj so známym delfináriom. V potravinách sme si kúpili občerstvenie. Našli sme tam aj Zlatý Bažant, fľašu za 20 hrivien. Dosť unavení sme sa pobrali domov, užiť si poslednú noc na Kryme.

Deň dvanásty  – Preč z Krymu

Lera Ráno podľa dohody prišiel domáci pán. Kým sme si balili posledné veci, začal opravovať zámok, ktorý mu vylomili ešte pred našou návštevou. Keď sa dobalil aj tradične posledný Ranbo, mohli sme sa pobrať na stanicu. Išli sme tentokrát na vlakovú stanicu, skúsiť či nepôjde jeden z častých vlakov do Simferopoľu. Paráda, najbližší mal odchod o 20 minút. Otvorené bolo jedno okienko a aj keď som bol asi štvrtý na rade, nestihli sme kúpiť lístky do odchodu vlaku. Trochu rozladení sme prešli na autobusovú stanicu. Lístky boli voľné až na druhý či tretí spoj v poradí. Išli však často, tak to znamenalo stráviť trištvrte hodinu v staničnom bufete pod slnečníkmi. Cesta bola trochu príjemnejšia ako tá do Bachčisaraju. Po dvoch hodinách sme boli na stanici v Simferopole. Mali sme rezervu ešte hodinu a pol, tak sme sa na trhu naobedovali a kúpili nejaké zásoby do vlaku. Miesta vo vlaku sme mali po dvoch, Aďo s Ranbom boli so starým párom, my s dvoma deťmi z veľkej rodiny zaberajúcej ďalších niekoľko kupé. Vzhľadom k takej konštelácii sme upustili od dohodnutia o výmene miest. Na stene bola mapa trasy vlaku, išla kus popri Dnepri, mestami, ktoré sme si mysleli, že ani neuvidíme. Starší pár u chalanov sa uložil na spánok už o tretej poobede. Kým sme išli zavolať chalanov na druhý koniec vagónu, že máme voľnejšie u nás, tak sme našli naše kupé plné žien z rodiny tých detí, čo boli s nami. Z posedenia chalanov tak nič nebolo. Ženy si vybalili údené ryby a pivá. Kupé bolo plné zvláštneho zápachu. Za chvíľu sme si ale zvykli. Dali sme sa do reči, podozvedali sme sa základné info o nich a ony o nás. Dneper Stále nás ponúkali pivom, dali sme si len trochu. Tie ženy pili dosť rýchlo, po hodine im zásoby došli a ostalo len 6 prázdnych plastových fliaš. Potom sa pomaly z nášho kupé povytrácali. Mohli sme si tak dať s chalanmi partičku človeče. Na partičku sa nám podarilo prehovoriť našu spolucestujúcu 10-ročnú Leru. Človeče sa jej zapáčilo, hlavne keď na začiatku hádzala samé šestky. Aj keď sme si občas nerozumeli, vysvetlili sme jej pravidlá a trochu sa porozprávali. Na človeče sa prišla pozrieť aj jej mama – predtým hlavná nalievačka piva, ale tú sme na človeče nenahovorili. Cestou sme sa pokochali západom slnka nad priehradou na Dnepri, ktorej druhý breh bol v nedohľadne. Ranbo mal veľký problém z harmonogramu otvárania toalety vo vlaku a prestávok na fajčenie, v kuse nadával na sprievodkyňu. Na zastávke v Zaporoží vyšli chalani von a ledva stihli naskočiť, keď sa na vlaku zatvárali dvere a odchádzal. Večer sme sa poukladali spať, aby sme sa aspoň trochu vyspali pred skorým budením pred Kyjevom. Ja som si vymenil moje dolné miesto s chalanom v kupé, poprosila ma jeho mama, že vraj často padá z postele.

Deň trinásty  – Kyjev

Ďalšia noc vo vlaku bola v pohode, spal som dobre, zima nebola, chalan nespadol z postele, len bola krátka. Zbalili sme veci, zložili postele a v polospánku vystupovali. Aďo nás chcel prebrať trochou adrenalínu, nemohol nájsť foťák, nikde vo vlaku ani v batohu. Odišli sme bez neho, už sa s ním pomaly lúčil. Nakoniec ho však našiel niekde v taške hodený, nechápajúc ako sa tam dostal. Tak sme si vydýchli. Michailevský kláštor Na peknej, veľkej kyjevskej stanici sme sa pri nasledovaní smeroviek do úschovne trochu povozili po eskalátoroch, kým sme zistili, že treba ísť do suterénu. Tu nás čakali samoobslužné skrinky. S tým sme si riadne lámali hlavu, pracovník nám používanie vysvetlil, bol ochotný. Úlohou bolo si zapamätať kód a číslo skrinky. Kúpili sme si lístky na jeden z nočných vlakov do Ľvova. Odľahčení sme sa pustili na prehliadku mesta. Metrom (za 1,70) sme sa zviezli na Kreščatik. Šéf prehliadky som bol ja, keďže som už v Kyjeve bol. Prekvapivo dobre som si všetko pamätal. Najskôr sme skočili do mekdonaldu, toalety zadarmo a tak. Prešli sme sa po rannom prázdnom bulvári. Stretli sme len štvoricu psov, ktorí sa zjavne neradi fotili a začali preto brechať na Lenku. Našli sme otvorené potraviny a trochu si potom oddýchli v parku. Ďalšou atrakciou boli Zolote vorota, starý kostol, ktorý som pri minulej návšteve nejak obišiel. Prešli sme okolo chrámu svätej Sofie a vošli do Michailevského kláštora. Pri zadnom vchode boli na ulici pred rozostavanou budovou štyri stoličky. Keď sme ich my štyria zbadali, bolo nám hneď jasné, čo s tým. ... Nedalo sa pri nich neodfotiť. Zbehli sme naspäť na Kreščatik a pustili sme sa po parku nad riekou na opačnú stranu. Na moste, kde si ľudia vyznávajú lásku, sme aj my nechali odkaz – trochu vulgárny, veď ho vymyslel Aďo. Cez plot sme nakukli na štadión Dinama. Na lavičkách ďalej, kúsok od parlamentu (Verchovnej rady) sme si dali prestávku. Vybalili sme neznáme ovocia a zeleniny, ktoré sme pokusne kúpili v Simferopoli na trhu. Jemne povedané, chuťovo nás veľmi nepresvedčili. Rozhodli sme sa pešo prejsť ku Kyjevsko-Pečerskej lavre. Po ceste sme vbehli do samoobslužnej reštiky, dať si niečo teplé pod zub. Sadli sme si k stolom vonku, aby sme mohli sledovať ruch na ulici. Hlavnú úlohu hrali štyria pouliční predavači. Zastavovali okoloidúcich, ukazovali im nejaké nože, či čo. Do niektorých hustili aj niekoľko minút, ale úspešní neboli. Teda ak nerátam, že jeden z predavačov si asi dohodol s okoloidúcou rande. V stánku so suvenírmi sme konečne našli aj nášivku – zástavu Ukrajiny. Pri predchádzajúcej návšteve lavry sme vchádzali bočným vchodom, aby sme sa vyhli plateniu. Tentokrát sme išli hlavnou bránou, aj tak sme boli na prvý pohľad turisti. Veď dáme tých pár (17) hrivien, keď je to to "unesko". LavraNa nádvorí nás míňala procesia. Stále vyspevovali "gospodyn pomiluj". Najzaujímavejšia bola babka v sprievode s akousi baníckou prilbou so svätým obrázkom na čele. Najviac som sa tešil na výhľad z veže, ale tá bola akurát v rekonštrukcii, tak som bol sklamaný. Obehli sme hlavnú časť lavry, popozerali budovy a tak. Bola sobota, tak sa lavra hemžila svadobčanmi. Dosť sa mi zažiadalo aj toalety, no nepríjemne ma prekvapila obedňajšia prestávka v mužskej časti toaliet. Keď som videl, že v tom prípade chodia muži do ženských, išiel som aj ja. "Vstupné" bolo jedna hrivna, pani vytiahla spod stola aj lístok, roztrhla a vložila do krabice na druhej strane. Zaujímavý spôsob. Poslala ma do kabíniek na pravej strane, tak ako všetkých mužov. Asi preto, že medzi kabínkami boli škáry. Prvýkrát na tomto výlete som použil turecký záchod. Bez tréningu mi to teda moc nešlo. Keďže pre ženy zostala len polovica kabíniek vytvoril sa pred nimi rad. Matka vlasť Niektoré čakajúce ženy sa dosť preľakli, keď ma videli vychádzať, jedna si aj hodila rýchlo šatku na hlavu. Dokončili sme prehliadku lavry a pobrali sme sa k majestátnej soche matky vlasť. Obzreli sme si vojenské exponáty, tie, čo boli zadarmo. Nie žeby sa nám zdalo za tie ďalšie veľa 2 hrivny, ale nechcelo sa nám toľko chodiť. Tým sme vlastne ukončili prehliadku hlavných pamiatok. Zišli sme cez park plných svadobčanov dole k Dnepru. Nábrežie bolo špinavé a bez lavičiek. Museli sme si vybrať iné miesto pre oddych. Pozerajúc na ľudí na pláži na opačnom brehu, dostal Aďo nápad ísť tam. Medzitým som si kúpil mapu, tak nebolo nič jednoduchšie. Zviezli sme sa metrom cez Dneper na ostrov uprostred neho. Našli sme všetko, čo sme potrebovali, stánky s občerstvením a verejnú pláž. Pri podvečernom slnku sme si zdriemli. Potom sme sa ešte občerstvili a pobrali sa naspať do centra. Botanickú záhradu nám už zavreli, tak sme sa prešli na stanicu. Keďže sme mali ešte čas, tak sme v blízkosti našli reštiku. Aďo si dal víno 2dcl za 26 hrivien, nevidel cenu. Náš čaj bol za normálnu cenu. Aďo stále hovoril aké je dobré (čo mu ostávalo, keď toľko zaplatil). Úspešne sme si vyzdvihli batožinu (aj Ranbo vedel kód). Potom sme už zamierili k vlaku. Voľné lístky sme ráno zohnali len na drahší, niečo ako naše ICečko. Milo nás prekvapil, naozaj bol nový a pekný. Aj uzavretý okruh na WC, čo znamenalo, že ho nemuseli sprievodcovia zamykať. Radosť cestovať takým vlakom. Posledná noc v ukrajinskom vlaku bola teda príjemná.

Deň štrnásty (aj pätnásty) – Ľvov a domov

Ľvov Posledný deň na Ukrajine začal ranným prebudením v Ľvove. Vítalo nás šedivé ranné počasie pomaly prebúdzajúceho sa nedeľného Ľvova. Kým sme sa rozhliadali na stanici, stihli nám policajti skontrolovať doklady a skôr zo zvedavosti sa povypytovať odkiaľ ideme. Prvé, čo sme si museli zariadiť boli spoje na Slovensko. Kým chalani hľadali zmenáreň, ja som zašiel na internet. Počítače v kúte platenej čakárne boli voľné, zaplatil som si minimum – pol hodinu. Možné spojenia ma nepotešili, ak sme sa rozumne chceli dostať domov, museli sme ísť z Ľvova už o pol jedenástej. Tak sme museli stihnúť rýchloprehliadku mesta za nejaké dve hodinky. Pobrali sme sa do centra aj s batohmi, lebo pred úschovňou bol taký rad, že kým by sme sa dostali na rad, už by bol čas ich aj vyberať. Na trhu sme si kúpili raňajky. Nasledovali sme kostolné veže a postupne sme sa dostali do centra. Vyšli sme na námestí, ktoré pripomínalo Hviezdoslavovo v Bratislave. Prešli sme sa uličkami historického centra. Okrem pamiatok nás zaujala pani s modrými vlasmi, nablýskaná Volga kabrio a strkanica nejakých živlov na ulici. Ranbova najväčšia starosť bola nakúpiť cigarety – plný stav na preclenie za nás štyroch. Ľvov Malo to byť kartón na osobu, tak ako to Ranbo začul v telke pred odchodom. Nezaujímalo ho, že my ostatní ešte chceme stihnúť nakúpiť aj jedlo na cestu. Z centra sme sa už vedeli dostať k stanici aj električkou. Na trhu sme rýchlo nakúpili jedlo a ponáhľali sa na vlak. Na nástupišti nás počas kupovania minerálky opäť kontrolovali policajti. Aďo s Lenkou ešte v posledných minútach pred odchodom zbehli kúpiť pohľadnice a známky. Sprievodca sa nám zatiaľ vyhrážal, že ak okamžite nenastúpime vlak odíde bez nás. Boli asi tri minúty do odchodu. Predavačka rátala na počítadle a bola dosť pomalá, ale nakoniec sme všetko stihli a nastúpili na vlak do Čopu. Cestou cez Karpaty sme zahrali pár partičiek človeče. Cesta nám rýchlo zbehla. V Čope sme mali pár hodín čas, tak sme sa prešli po "meste". Našli sme potraviny, kde sme míňali posledné hrivny (okrem tých, čo sme si odložili na lístok). Posedeli sme na pive. Potom sme sa už pobrali čakať na stanicu. Kým otvorili pokladňu, stihli sme dať partičku človeče. Chalani si zle zapamätali cenu lístku, tak nám pár hrivien chýbalo. Milý nemecko-česko-slovensko-ukrajinský chlapík nám venoval 10 hrivien, tak sme si lístky mohli kúpiť. Colnú kontrolu otvárali iba pár minút pred odchodom vlaku. Išiel som prvý z nás, prešiel som hladko. Ostatným prezerali veci, najväčší problém mal Ranbo so svojou igelitkou na preclenie. Mal v nej vodku a cigarety za nás všetkých akože. Colník však tvrdil, že sa môžu brať iba dve krabičky cigariet na osobu. Ranbo a cigy Tak kým sa dohadovali, ja som sa vrátil aspoň pre tie dve krabičky. Ranbo musel nechať väčšinu cigariet tam. Bol nervózny, nadával, otvoril si vodku. Slovenský pohraničiar mu potvrdil, že od januára sa môžu prevážať na osobu po zemi len dve krabičky. Takže Ranbo si bol na vine sám, že nemal správne info. Tak začal nadávať na nejakého hovorcu colníkov, od ktorého to vraj počul v telke. Medzitým ešte pri otváraní okna roztrhol pružinu a okno sa nedalo zatvárať. Presadli sme si teda do vedľajšieho kupé. Náš colník spísal, čo vezieme. Aby toho nebolo dosť, o chvíľu sa vrátil, že hľadá pána Bodnára (Ranba). Ten si bol akurát odskočiť. Našťastie to nič nebolo, len si zle opísal číslo a preto nevedeli nájsť Ranba v databáze. Nakoniec teda sme sa šťastne dostali na Slovensko. Len Ranbo bol vynervovaný a už aj trochu opitý. Ocitli sme sa pred čiernou stenou – nad Tatrou sa blýska... Čierna nad Tisou nás vítala prietržou mračien. Kým sme vybehli z vlaku na prvej koľaji do staničnej budovy, boli sme mokrí. Kým sme kupovali lístky domov, tak vypadol systém. Pokladníčka si nevedela rady, volala support. Nervózny opitý Ranbo sa pchal do okienka a vykrikoval nech stlačí Escape. Zvyšné lístky vydala z prenosného stroja, čo nosia sprievodcovia. Odchod vlaku sa priblížil, tak sme sa pobrali do neho. Chytráci ho pristavili pár sto metrov od budovy, na čo sme (a nielen my) nadávali. Opäť trochu mokrí sme sedeli vo vlaku do Košíc. Cesta zbehla rýchlo, v pohode ak Ranbo nevyčerpával (vodka a Ranbo naozaj nejde dokopy). Ranbo išiel iba do Ružomberku, tak mohol ísť najbližším rýchlikom smerujúcim do Prahy. My ostatní sme museli čakať ešte dve hodiny do polnočného vlaku. Tie sme si krátili na čaji v staničnej reštike. Náš vlak bol poloprázdny, tak sme si vybrali jedno z prázdnych kupé bez miesteniek a uložili sa na spanie. Aj bez lehátok som sa fajne vyspal. Oko som otvoril iba keď v Trenčíne vystupoval Aďo. Prebral som sa až v Trnave, to už Lenka bola dávno hore a v kupé sme neboli len my. Po chvíli sme už boli doma. Voľný deň padol vhod, aby precitnutie do reality nebolo také náhle. Stan, ktorý sme mali pre istotu so sebou sme vôbec nepoužili. Pri vybaľovaní sme zistili, že tyčky od neho ležali celý čas doma. Takže toľko zbytočnej záťaže to až nebolo ;-).

Vyhodnotenie

Výlet bol parádny. Vybehli sme do hôr, pokúpali sme sa v mori. Navštívili sme kopu rôznych miest (aj keď pamiatkam sme občas moc neublížili). Z každého rožku trochu. Tisíce zaujímavých zážitkov. Aj keď sme neboli tak ďaleko, predsa kultúrne rozdiely boli vidno. Nie všetky veci, ktoré sú pre nás samozrejmé, sú aj pre iných. Takže všetko, čo sme čakali sme našli. A potešilo aj vyúčtovanie – 240 €. Pre každého, koho nebaví len ležať na deke bez štipky dobrodružstva, môžeme odporúčať.