Richard Feciskanin

denníky

Lenkin denník z putovania po Gruzínsku

07/2012

5. júl – 21. Júl

vopred upozorňujem, že tento denník je pre silné žalúdky, ale to len preto, že som to písala tak, ako sa veci diali.

účinkujú


Rišik

Ranbo

Viky

Aďo

Ja

5.7.2012 – štvrtok: BA-Praha-Kyjev … Vyrážame i pijeme i jeme

5.59 vyrážame vlakom z BA do Přahy, spolu s Aďom, Viky a Ranbom. Cesta prebieha v pohode, popíjame, jeme. Podáva sa domáca i domáce rajčiny a vlastne všetko, čo chladnička ponúkla a čo by sa skazilo, kým by sme prišli domov. V Prahe si nás cestou na letisko odchytáva staršia pani so synom, ktorý dovolí Aďovi chytiť si jeho autonehodovú „bouli“. Let do Kyjeva v pohode, až na ten suchý sendvič. V Kyjeve máme 3,5 hodiny na prestup, okrem klímy na plné pecky, minerálky za 3€ a grcajúcej Viky tam nie je nič zaujímavé. Viky je s nami prvýkrát na takejto dovolenke a asi nezachytila tempo pitia domácej. A to je z ďalekého rusnáckeho východu. V lietadle do Tbilisi máme toho občerstvenia viac, čosi aj pospíme.

6.7.2012 – piatok: Tbilisi - Kazbegi … maršrutkou až do búrlivých výšin

Z letiska berieme taxík, lebo nič iné o druhej ráno nejde. Nevadí, že sme piati a s vodičom šiesti v aute. Spomíname si tak na mongolské dobrodružstvo. Vystupujeme v centre, ešte je tma, stále mi smrdí repelent pod nosom, tak to čeknem a zisťujem, že mi vybuchol v ruksaku na trase Praha-Kyjev-Tbilisi. Našťastie mám všetko nasáčkované, takže žiadna ujma na zdraví. Ubytovanie prvú noc neriešime, ukladáme sa pred stanicou metra, ktoré otvárajú až o šiestej ráno.

Pred siedmou vystupujeme na autobusovo-maršrutkovej stanici Didube a asi hodinu čakáme, kým sa naša maršrutka naplní. Ideme za 15 GEL (rátame približne 1€ = 2 lari), aj so zastavovaním, 4 Bielorusi sa vezú s nami. S Viky pre istotu dávame tabletky, aby nám nebolo zle. Najvyšší bod cesty 2395 m n.m. Cestou kostolík, minerálne vody, vodopády. V Kazbegi prší, padajú krúpy a týpek nás vyhadzuje pri jednom dome a keďže je také počko, tak iné ubytko ani nehľadáme. 35 GELov s jedlom/noc/os. Najskôr dala teta mne a Viky jednu izbu, malčikom druhú. Tak sme sa zasmiali a izby si vymenili. V centre nič nie je, tak ideme domov na večeru, ktorá sa skladá z nejakého kuracieho polotovaru, zemiakov, zeleniny a čaju. Hráme človeče, povestné šťastie začiatočníka sa nezaprie a vyhráva Viky. Aby to ostalo v rodine, tak druhú vyhráva Aďo. Pomedzi hry sme tete poriadne naložili do záchoda.

7.7.2012 – sobota: Kazbegi – Tsminda … gruzínska príroda

Po raňajkách ideme ku najznámejšiemu kostolíku pod Kazbegom. Je to krátka prechádzka, hore je už veľa turistov, chlapcov s koňmi, stretávame aj slovenských skautov. Kým piknikujeme, otravuje nás smradľavý pes. Chalani idú ešte ďalej na kopec, dosť dlho sa nevracajú, aj keď nás už aj búrka zastihla. Ale prišli. Cestou domov ideme na jedno, „barman“ nám ponúka aj čaču, miestny domáci špiritus. Na večeru dostávame viacmenej to isté, čo včera. Netečie vôbec voda, takže najbližšie dva dni sme bez vody. Večeria s nami poľský párik, pri človečku už nemáme panáčikov, tak hráme so sladkými orieškami, ktoré doniesli. Vyhrávam ja, lebo cestou ku kostolíku som minimálne dvakrát stúpila do hovna, našla štvorlístok a aj pavúk po mne liezol.

8.7.2012 – nedeľa: Tbilisi … mestská turistika

Ráno sa balíme, voda stále netečie, raňajky ako včera. O 11.40 vyrážame do Tbilisi. Moja gruzínska spolusediaca pregrcala celú cestu, mne to na počudovanie nič nerobí. V Tbilisi riešime lístky na vlak do Batumi, nočný vlak ide v noci, tak ideme do mesta, lebo máme 7 hodín času. Typická mestská turistika, ale dá sa to vydržať. V kupé máme chrápajúci párik, zase som ráno nevyspatá.

9.7.2012 – pondelok: Sarpi … ktorú pláž si vyberieme?

Po siedmej ráno sme v Batumi, raňajky si dávame v parku. V turistofise nám radia ísť do Sarpi, hraničného minimestečka s Tureckom. Tak nasadáme na MHD. Len tak mimochodom sa pýtame na ubytko a dedo nás hneď vedie 200 m hore a dohadujeme sa. Najskôr pani domáca pýta 15 GEL, my že 12 a pán domáci, že ok, nech to máme za 10. Super vyjednávanie. Takže super pohodka, teplá voda je, aj WC normal. Jaj, tieto základné potreby sa mi tak páčia na našich cestách.

Voda v mori je super, premýšľame, či by nás chytili, kebyže preplávame do Turecka. Ale tak kto by už len plával do Turecka. Na večeru nám pani domáca robí chačapuri, čo je tradičné gruzínske jedlo. Je ich viac druhov, ona nám robí adžarské. Na mňa toto jedlo pôsobí uspávajúco, tak ostávam doma, zatiaľ čo ostatní šli na špacírku večerným Sarpi.

10.7.2012 – utorok: Turecko – Kvariati … dovolenka v Turecku a osudové stretnutie s Kurdmi

Náš plán ísť sa kúpať stroskotáva pri pohľade na upršané ráno. Rozmýšľame preto o Turecku, mestečku Hopa. Však prečo nie. Chlapci presvedčení, že víza netreba, tak prečo by sme nešli. Cez gruzínske hranice prechádzame bez problémov. Cez tie turecké idem ako prvá ja a už je aj problém. Predsa tie víza potrebujeme. Týpek v uniforme nás naviguje do búdky, kde predávajú víza, lenže tá je až za hranicami, takže predsa sme v Turecku. Pýtajú však 20 USD za víza, tak sa rozhodujeme či ísť a či nie. Za hranicami tiež prší, z hopského trhu by sme aj tak nič nemali, tak ideme naspäť cez duty free, v bufete si dávame turecké raňajky, lebo ešte stále sme na tureckom území, i keď bez víz. Turek nás láka na köfti, zeleninu, chlieb, silný čaj. Naspäť máme zase problémy dostať sa do Gruzínska, v pase vidia iba gruzínsku výstupnú pečiatku a keďže ideme z Turecka, tak čakajú aj vstupnú a výstupnú z Turecka, ale nám ju nikto nedal. Odkiaľ idete? Z Gruzínska do Gruzínska. Museli prísť asi traja uniformovaní, aj civily, aby nad nami nakoniec mávli rukou a pustili nás späť do Gruzínska. Takže v pase máme nakoniec z tohto dňa výstupnú gruzínsku, vstupnú gruzínsku a žiadnu tureckú pečiatku. Nevadí, teta nás odbavuje s úsmevom na tvári a frázičkou „welcome to Georgia“. Celkom vtipné dopoludnie.

Tak teda pivkujeme a že čo s načatým dňom. Ideme teda do vedľajšej dedinky Kvariati, aj keď prší, ale prezieravo sme si zobrali aj pršiplášte, takže nám to nevadí. A cestou aj prestáva pršať. Na pláži si dávame jesť, chlapci aj koňak, je to romantika. V ďalšej reštike tiež to isté, je to v štýle Frida Kahlo. Aďovi tak chutil ich domáci kečup, že keď pani majiteľka videla, ako ho vylizuje z misky, rovno dostal do daru jednu fľašu. Milí sú títo Gruzínci. Cestou späť stretávame takého dedka akoby z rozprávky, má jednu bakuľu a na nej uviazaný batôžtek, pozná Prahu, Havla i Žišku. Dedo však nie je jediný, ktorého na ceste späť stretávame. Koňak chlapcom ide, až kým nestretávame Kurdov. Tí ponúkajú čaču, známu to gruzínsku domácu. Je to rýchla smrť pre Aďa a Ranba. Rišík pije decentne víno, i keď tiež dosť silné. Ranbo to akosi nezvláda, veď od rána sa pije pivo, víno, koňak, čača. Aďo našťastie v momente vytriezvel, ako videl nehybného Ranba. Takže šup ho za ramená, asi 1.5 km musia takto chlapci prejsť po ceste, kde sa rútia kamióny. V polke cesty už Ranbovi ani nohy nefungujú, tak Rišíkovi na ramená. Ale to sa dlho nedá, tak zase za ramená. Našťastie neprešiel návrh, aby sa šli cestou všetci okúpať. Preto doma Ranba hádžeme do postele, vyzúvame a až potom ideme na pláž. To sa už vracia promile chlapcom a preto sa neboja obrovských vĺn. Ja som také v živote nevidela. Stačilo neplávať a zrazu sa človek ocitol 20 m od miesta, kde vstúpil do mora. Ja na také nie som, preto som sa radšej bála na brehu. Nie a nie ich dostať von.

Úžasný deň!

11.7.2012 – streda: Sarpi … ako v Chorvátsku

Deň strávený na pláži, pivko, veľa jedla, melóny, teplo.

12.7.2012 – štvrtok: Sarpi-Zarzma … Kde prespíme?

Dnes odchádzame zo Sarpi. Domácich sa pýtame, ako sa najlepšie dostaneme na juh Gruzínska. Ukazujeme im mapu (všetci, ktorí vidia mapu, sa na ňu pozerajú s neskutočným záujmom, vyzerá to tak, akoby mapu videli prvýkrát) a oni nám ukazujú, kde býva rodina pani domácej. Na lístočku nám píšu meno brata, Levan Gordžomeladze, a my sa teda chystáme do dedinky menom Zarzma. Chceme ísť južnou cestou, ale žiadna maršrutka tadiaľ nejde, taxík by nás bral za 300, kvôli tomu, že to cesta vedie cez horský prechod, potom spustili na 200. Ideme teda maršrutkou za 20 GELov/os., 6 hodín cesty. Sme riadne nasačkovaní. Okolo siedmej večer vystupujeme v Akhaltsikhe a berieme taxi za 50 do Zarzmy. Zase sa vezieme šiesti v 5-miestnom taxi, zadné sklo je tuším pokryté iba igelitom. Keď si to tak zrátame, tak sme mohli rovno zobrať taxi z Batumi za 200 a mali by sme to skoro narovnako a kratšie.

Asi po hodine vystupujeme pri kostole, kde sedí nejaký týpek. Tak sa ho pýtame, či náhodou nepozná Levana. Levan? Jasné, zavolám mu. Tak mu volá, že ho čakajú piati Slováci. Z rozhovoru vyplýva, že nás vôbec nečakali. Nevadí, ideme teda k Levanovi, oproti nám ide zopár detí, aj pani mama, nejaký ujco. Usádzajú nás za stôl, najskôr čaj, chlieb, melón, zelenina, syry, víno, stôl sa doslova prehýba. O chvíľu je miestnosť plná žien, detí, chlapov, hádam aj 20 ľudí. Kecáme, popíjame, pri našom stole sú len chlapi a pani mama. Uvedomujeme si tu akúsi hierarchiu, starý otec už zomrel, tak rolu domáceho preberá najstarší syn. Mladší synovia sú v ústraní. Dozvedáme sa, že sú moslimovia, no nevadí im, ak si zoberú kresťanku za ženu. Modliť sa sme ich nevideli. Spievame hymnu, macejka. Gruzínci sú veľkí národovci, radi spievajú svoje ľudovky. Pri pití sa robia prípitky. Nie ako u nás, že nazdravie! Tu ide o siahodlhé monológy, pripíja sa na gruzínsku hruď, mier, matky, bratov, sestry, deti, gruzínsko-slovenské vzťahy. Ešte stále nevieme, kde budeme spať a to je už vonku tma. Tak sa ich naokolo pýtame, že kde v dedine sa dá prespať a oni nám ustielajú v ich izbách. Zase je to rodovo rozdelené, ale tu si už nedovoľujeme spať pomiešaní, dievočky spolu a malčici tiež spolu. Je to ťažký večer, lebo stále sa len pije to ich hnusné víno. Našťastie však majú vždy po ruke melón a ono to je výborná brzda, treba vyskúšať.

13.7.2012 – piatok: tour de Zarzma … akosi mi je nevoľno

Tieto dva nasledujúce dni sú pre silné žalúdky.

Ráno nás už na stole čakajú všelijaké dobroty, maliny, čerstvá smotana, teplé kravské mlieko, chlieb. Miešam všeličo, kým sa však vyberáme do monastiru, tak grcám na dvore. U všetkých je hneď podozrenie, že som tehotná. Tak ich všetkých vyvádzam z omylu, že nie. Jeden malý chlapec nás sprevádza po dedine, pri monastire zase vraciam, ideme kuknúť miestnu školu, zase som na tom biedne. Doma si idem hneď ľahnúť, no každé otočenie ma hneď núti vracať. Dokopy 6-krát vracanie a 3-krát hnačka. Ostatní si zatiaľ užívajú kúpanie v rieke s deťmi, strihanie Aďových vlasov. Ja čo to pospím, som dehydrovaná, našťastie máme trochu koly, čo ktosi kúpil ešte na cestu. Asi o šiestej večer dávam poslednýkrát horom i dolom. Okolo polnoci idem kuknúť na dvor, kde ostatní ešte popíjajú, ja do seba dostávam skvelý melón, ktorý už v sebe aj udržím. Chlapci a Viky popíjajú 65 %-nú čaču. Aďo hnačkuje od Sarpi, ale zatiaľ ok.

14.7.2012 – sobota: Zarzma-Borjomi … akosi je nevoľno ostatným

Ráno som ok, zvládam suchý chlieb a čaj. Ranbo už tiež ide na wecko, Rišík je tiež od noci postihnutý, jedine Viky je v pohode. Dnes odchádzame do Borjomi, pýtame sa tety domácej, koľko chcú od nás, tak nás odkazuje na najstaršieho syna, ktorý od nás pýta 15 GELov, čo je super cena, na to koľko sme pojedli. Lúčime sa, fotíme, meníme adresy, teta aj slzu vyroní, pričom sa nezabúda opýtať, či fakt nie som tehotná.

Cesta do Borjomi je trasľavá, nejak to prežívame, Rišík je na tom asi najhoršie. Pri turistickom centre nás odchytáva gruzínska telka, ktorá chce vedieť, prečo a ako a načo sme prisli do Borjomi. Ubytko máme za 10 GELov, i keď pani domáca skúša na nás 15. Dávame si šlofíka, večer ideme na špacírku. V reštike nám miestni dávajú ochutnať z vína, objednávame si vývar, ktorý nesadol Aďovi. V parku si naberáme liečivú vodu, keďže Borjomi je kúpeľné mesto. To už aj Viky vracia a cestou domov aj Ranbo značkuje cestu. Naše rozhovory sa obmedzili na to, kto koľkokrát vracal a sral. O pol 10 už ležíme, lazaret v Borjomi.

15.7.2012 – nedeľa: Borjomi … blahodárne kúpele

Na túru v národnom parku kašleme, lebo sme slabí. Ideme do kúpeľov, motkáme sa. Na termálne kupko to trvá len chvíľu, ale našim nemocničným tempom to trvá dlho. Platí sa len 0.7 GEL, ale nič tam nepredávajú, ani ten bazén o veľkosti 5x5m nás neoslovil, tak ideme na normálne kupko. Tam to však stojí 11 GEL, tak ideme lanovkou na výhľad, kde si už doprajeme konečne normálnu stravu, kebab, kura. V parku je wifi, tak sa dozvedáme, že aj na Pohode vyčíňa nejaký vírus. To asi aby sme sa necítili zle.

16.7.2012 – pondelok: Bakuriani … turistika

Večer sme kúpili nejaké smecty, ráno si ich aj ktosi dal. Dnes máme na pláne Bakuriani, vychytené lyžiarske stredisko. Maršrutka je plná, tak ideme vlakom. 37 km dáva táto úzkorozchodná strela za 2,5 hodiny a stojí nás to 1 GEL. Výhľady sú krásne, no vyzerá to ako u nás alebo v Rumunsku. Turistické značenie je dosť zlé, ale keď sa cez burinu dostávame k nejakým nomádom, tak nám to nevadí. Sú to cigáni, každá rodinka žije vo svojom stane, sliepky behajú po voľnom priestranstve. Škoda, že nemáme viac času, pozývajú nás totiž k sebe. Musíme však chytiť posledný spoj domov, predražený za 5 GEL, ale aspoň dostávame teplý chlieb gratis.

17.7.2012 – utorok: Borjomi-Tbilisi-Telavi … do vinárskej oblasti

Vstávame už o šiestej, lebo o siedmej nám ide vlak do Tbilisi. Tiež to je závratná rýchlosť, 120 km trvá 4 hod 45 min, ale zato to stojí len 2 GELy. Babky vo vlaku predávajú všetky možné čačky mačky. Dávame jedno dlhé človeče a o chvíľu už aj vystupujeme. Tam len rýchly nákup a hneď aj maršrutkou do Telavi, vinárskej oblasti. 20 ľudí sa nás tisne v odpornom teple. V Telavi práve rekonštruujú centrum, všade je prach, špina, hluk, o rok-dva to bude lepšie. V turistofise nám ponúkajú ubytko za 50 GELov, keď im povieme, že my hľadáme niečo za 10-20 GEL, tak sa snažia menej. Našťastie nám našli ubytko v neďalekom rodinnom dome, teplá voda je, aj čisto. Vnučka vie po anglicky, takže pohodka. Na večeru máme melón, teta vytiahla aj liter vína, pohodový letný večer na priedomí.

18.7.2012 – streda: Telavi-Kvareli … Georgi a ani toto s Bubom nezažiješ

Ráno vyťahujeme mapu a prst sa zaboril do mesta Kvareli. Cesta zase dlhá, teplá, v turistickom ofise nám nevedia poradiť ubytko, iba v guesthouse. Vonku na slnku sme nerozhodní, postávame len tak, keď tu z ničoho nič sa tu objavuje malý, asi 10-ročný chlapec s výbornou angličtinou. On ponúka turistom prehliadku mesta, my sa však zaujímame o ubytko. Trochu váha, ale o chvíľu nás už berie ku sebe domov. Keď sa pýtame na rodičov, tvrdí, že ešte nie sú doma. Trochu nás to prekvapuje, ale budiš. O chvíľu však počuť malý traktor, chalan hovorí, že to je jeho otec. Starší prešedivelý pánko je asi viac prekvapený ako my. Je to architekt, metalurgista, len práce už niet, tak je na dôchodku. Na dvore má prasiatko, teliatko aj iné zvery, anglinu sa naučil z kníh a syna tiež učí angličtinu. Hanbí sa za prostredie, do ktorého nás zobral jeho syn Georgi. Znovu je však stôl o chvíľu plný jedla. Vlastné víno, rajčinový šalát, šalvia, vlastný syr, chlieb, saláma, melón. S malým ideme k nádrži Ilia lake, pešo je to asi polhoďka. Prostredie je veľmi pekné, voda však neskutočne teplá kvôli horúčavám. Cestou naspäť krpec hovorí, že mu je nejak zle. Došli sme na to, že to je malý alkoholik. Keď sa otec nepozeral, tak na ex vypil deci vína. Vonku hádam aj 35 °C, on nemal so sebou žiadnu vodu, tak sa ani nečudujeme, že mu je zle. Na ulici nás odchytávajú miestni roboši, pozývajú na pivko a dohadujeme si s nimi na zajtra priateľský futbalový zápas. Ujo domáci nám zatiaľ prichystal postele, je to veľmi skromné, máme sa rozhodnúť, či ostávame, lebo voda netečie, plyn je odstavený. Jednu noc hádam zvládneme. Večer hrá ujo na gitare, malý tancuje tradičné gruzínske tance, pani domáca sa tam tiež motká. V noci je neskutočná búrka, v tom obrovskom starom dome trieskajú staré drevené okná, júúú je to strašidelné.

19.7.2012 – štvrtok: Kvareli … tour de vinárne

Na raňajky máme to isté, čo včera poobede. Ujec nám ešte ukazuje jeho vinársku pivničku, aj s tradičnými kaďami kvevri, do ktorých sa zmestí až 2 000 litrov vína. Aby nám to ukázal, do jednej si vliezol malý Georgi. Ujcovi dávame 50 GELov, no nemáme ani tušenia, čo si myslí. Rýchlo sa ideme ubytovať do guesthousu, s vidinou teplej sprchy. Ale dostávame iba tú ľadovú kvôli nočnej búrke. Aaaa, super, konečne elektrina zapnutá, môžeme do sprchy, i keď len studenej. Čistí ideme na špacírku do Kindzmarauli, miestneho vinárskeho podniku. Máme aj ochutnávku 4 vín, Vikine „nazdravie“ hovorí za všetko. Chutilo, ale ideme ďalej. Tentokrát to vínneho tunela, ale je to asi ¾ hoďky v tom úpeku. Ešteže nám nejaký ujo dáva slivky na cestu. Len tak. Stále som z tejto ich pohostinnosti mimo. Tunel s archívnymi vínami je fakt pekný, aj okolie, vyzerá to skoro ako v Rakúsku, niekto sa plesol po vačku. Majú tu aj nóbl reštiku, chceme si dať maximálne tak niečo na pitie, ale keď vidíme tie ľudové ceny, tak si objednávame aj niečo pod zub. Vínko, hríby, teľacie, až na tú spomalenú „pat a mat“ obsluhu to je celkom fajn. Cestou naspäť si chlapci kupujú vínko a tak sú celkom veselí. Večer v guesthouse je v znamení melóna a čači s tajomným Gruzíncom – geografom, ktorý je na tajnej misii. Aspoň sa tak tváril.

20.7.2013 – piatok: Kvareli-Tbilisi-Kyjev … takmer ostávame v Gruzínsku

Ráno nám zdrhol autobus, tak ideme taxíkom. Samozrejme, že sme tam šiesti nasačkovaní, s batožinou a pán domáci nám ešte na cestu nabalil asi 5-kilový melón. Pred Tbilisi sme schytali defekt, ale ujo šofi to rýchlo otáča do pneuservisu a za 10 minút už ideme aj preč. V Tbilisi máme kopec času, tak sa motkáme, no nečakali sme, že cesta na letisko bude trvať vyše hodiny, tak lietadlo chytáme ltt. To sú nervy, ale pohodička. Vysmiati chytáme smer Kyjev, kde máme celú noc čas, tak ideme do mesta kuknúť, ako sa to tam zmenili od roku 2009. Zmena bola k lepšiemu, asi vďaka nedávnym futbalovým ME.

21.7.2013 – sobota: Praha-BA … domov

Rýchly presun do Přahy, kde nás už čaká Pepo. Zážitkov neúrekom, vysmiati jak lečo ideme domov do BA.

Na nejaký čas si dáme s týmito cestami asi pokoj. Z toho ich alkoholu som na(ne)šťastie vôbec neochutnala, keďže som už bola v piatom mesiaci tehotenstva s našou Haničkou. Najbližšia „exotická“ dovolenka už aj s ňou :-)