Richard Feciskanin

denníky

Lenkin denník z cesty na Krym

09/2009

ÚČINKUJÚ

Aďo
Aďo
Ranbo
Ranbo
Rišo
Rišo
Lenka
Lenka

31.8.2009 VYRÁŽAME

Vstávame 4.40, chytáme bus na stanicu, cestou naberáme Ranba. Prázdny vlak je pristavený, 6.10 vyrážame. Cestou ešte doháňame ranné vstávanie, 7.40 má nastúpiť Aďo. Dávame mu zopár minút, kým nás nájde a kým mu Rišo zavolá. Po tom, čo nezdvíha telefón, nám začínajú chodiť po rozume všelijaké myšlienky, čo nám vzápätí aj potvrdzuje jeho telefonát...“zmeškal som to...“. Čo už, nevadí... V Žiline už meškáme 10 minút, škoda, že nás aspoň tam Aďo nechytil. V Košiciach teda čakáme na Aďa, dávame kofolu, meníme prachy (1 € = 11 hrivien), meníme nejakých 220 €. Dávame si bagetu, zatiaľ prichádza vysmiaty Aďo. Sesternica ho viezla 50 km vyše hodinu, preto nestíhal. Hlavne, že nás stihol v Košiciach. Týpkovi ešte dávame anketové podpisy, za každý má 0.20 €.

Chytáme vlak 14.40 do Čopu, je však plný, tak najskôr stojíme pri dverách. Neskôr už sedíme. Zhovorčivá teta nám cestou ukazuje staré bunkre a hovorí, že na Ukrajine majú dobré sladkosti. Diki. Do Čopu prichádzame s trochou meškania. Na stanici vypĺňame lístky, máme však len jedno pero pre štyroch. Aďo išiel ešte vypýtať pero od Čechov, ktorí nám neskôr prepustia miesto pri pokladnici. Dosť dlho to trvá, teta v uniforme má asi dôležitú úlohu, vyzvedá, koľko valút berieme, lístky stíhame kúpiť na poslednú chvíľu. 18.55 ide náš vlak, dostávame lístky v kupé, 192 hrivien/os./lístok Čop – Odesa. Paráda, lacnéééé. Vo vagóne sme dokonca sami. Aďo vyťahuje domácu Aďovicu (že na vyčistenie zubov). Teta „stewardka“ nám ešte predtým ponúka čaj, kávu, „makovo“ (asi že káva 3v1) a pivo. Beriem pivo, jasná vec. Aďo sa poberá ponúknuť tetušu domácou, ale že vraj sa len chichoce, tak jej treba. Dilemu s vodou na WC máme vyriešenú, že vraj treba stlačiť nejakú páčku. Tetuša nám rozdáva posteľné prádlo, ako správni Slováci sa pýtame, koľko to stojí. Že vraj to je v cene, tak to s radosťou rozbaľujeme a zisťujeme, že nám dali aj uterák, vreckovky. No nekúpto. Ranbo už aj našiel fajčiarsku miestnosť – nejaká chodbička neviem kde, tento poznatok mi však nie je treba vedieť. Večer pred spaním dávame na zem noviny ako poplašné zariadenie, že keby nám chcel náhodou niekto v noci vojsť do kupé a niečo nám ukradnúť.

1.9.2009 ODESSA

V noci je dosť zima, ale dá sa. Pred deviatou ráno začína hrať hudba z rádia, tak sa celkom prirodzene budíme, pýtame čaj od tety, čítame časáky. Poplašné zariadenie sa nám ráno zdá ako blbosť, pretože sa nikto z nás v noci nezobudil na Aďove hlasné šušťanie novín. Po zvyšok tripu už žiadnu takúto vec nevymýšľame. Čosi po pol 11 chalani vystupujú na nejakej stanici, kupujú pirohy, Ranbo ulovil tašku s hroznom za 10 hrivien aj s pavúkmi. Ranbo si stíha medzičasom aj nechty ostrihať, nohy umyť, ešte krém na tvár nacápať a hurá do Odesy.

V Odese odkladáme batožinu na stanici, každý za rôznu cenu (9-15 UAH, ešte aj spacák pripnutý na ruksaku sa ráta ako batožina navyše za 9 UAH). Ranbo dostáva nápad, že by sme mohli ísť trajektom do Simferopoľa, tak sa vydávame smerom k moru, pozrieť prístav, veď do odchodu vlaku máme nejakých 5 hodín. V meste je kopec ľudí, všetky puberťáčky sú v čiernobielom, to akože nová móda? V prístave zisťujeme, že žiadny trajekt nepremáva (len výletná loď za 85 €, aj s jedlom!). Tak sa ešte prechádzame mestom, ochutnávame náš prvý šašlík. Na stanicu prichádzame s tým, že si kúpime lístok na 19.31 do Simferopoľa. Smola, lístky už nie sú, iba luxusné za 411 UAH/os. Tak nič, kupujeme lístok na ďalší deň, za 86 UAH/os v plackartnom. Berieme teda batohy a pred stanicou sa o nás bijú domáce panie, aby nám ponúkli ubytko. Hŕstka asi 10 žien nám ponúkala všeličo, vlastne každá skoro to isté. Odchádzame s tetou, ktorá ponúka kvartir za 200 UAH na noc, 5 minút od stanice. Sme zvedaví na tých 5 minút, ale čuduj sa svetu, je to tam. Má to wecko, aj sprchu, celkom veľkú izbu. Tetuša však zrazu pýta 250. Čo už s ňou, tá vie robiť biznis. Po dvoch dňoch dávame sprchu, vyrážame cez ulicu do obchodu, čo nám teta odporučila (vlastne len mne, akosi som sa jej zapáčila...devočka, panimaješ?). V obchode trávime asi hodinu, kým sa rozhodneme, čo si kúpime. Nejaká ta vodečka, jedlo, blbosti. Dávame pivko v luxusnom bare a pomaly ideme domov, kde chalani otvárajú vodku. Mňa už nejak ťahá do postele. Aďo s Ranbom dopíjajú vodku na balkóne.

2.9.2009 ODESSA

Ráno sa už pekne zobúdzame (o šiestej nás budí hroch Karol), Ranbo to asi nejak prehnal s vodkou, v noci netrafil na wecko, našiel si miesto v chodbičke, z čoho sa stáva vtip na zvyšok výletu, teda len pre nás troch okrem Ranba. Dávame si raňajky a na chvíľu nás to znova ťahá do postele. Budíme sa asi len polhoďku predtým, ako má prísť teta domáca. Znovu odkladáme batohy na stanici, spacáky už máme riadne uložené v ruksakoch, aby sme neplatili navyše. Ideme na pláž, máme znovu zopár hodín do odchodu vlaku. Na pláži nikoho, iba akurát tak zima a jednooký pes. More studené, ale močíme aspoň nohy, veď čo by za to dali ľudia na Slovensku :-). Dávame pivko, taký Staropramen, Kozel alebo Krušovice tu dosť fičia. Ranbo pije aj za nás. V bare na pláži sa začína debata o tom, že ľudia sú hlúpi, že kupujú byty, atď. Asi po hodine tejto družnej debaty medzi chlapmi sa vyberáme do mesta, kde sa chystajú oslavy 215. Výročia založenia mesta. Mladé to mesto. V meste kopec polišov (šedí, čierni, modrí a bohvieakí ešte), devy oblečené dosť stroho, v nejakých priesvitných tričkách, mnoho typických ukrajinských okrúhlych hláv. Dávame pivko, netradične. Poberáme sa na stanicu, kde prvýkrát skúšam turecké záchody. Tento krát dostávame „stewarda“ a k tomu aj nejaký detský tábor. Máme miesta 5, 6, 8, 12, ale v našom „kupé“ nikto nie je, tak hráme človeče.

3.9.2009 CESTA NA KRYM

7.05 sme ešte vo vlaku, v Nikolaevi v noci pristúpilo veľa ľudí, až bol celý vagón plný. Takže dobytčák i turecké záchody máme z nášho ukrajinského zoznamu odfajknuté. Na poslednej zastávke máme ešte 20 minút meškanie, avšak do Simferopoľa prichádzame len s 10 minútovým meškaním. Poučení z Odesy kupujeme lístky do Kyjeva. Lístky na iný deň musíme ísť kúpiť do inej časti stanice. Spoločné kupé na 11/9 nemajú, čo sa dosť čudujeme. Po chvíli váhania berieme 2 kupé po 2 miesta. Koniec koncov, nemáme čo váhať a vyťahujeme 160 UAH/os. V Simferopoli vyťahujeme aj bundy, trochu prší, čo sa neskôr ukazuje ako jediný dážď, ktorý nás na tomto tripe postihol. O chvíľu už nasadáme na trolejbus do Alušty, čiže si odfajkávame najdlhšiu trolejbusovú trať na svete. I keď nie celú sme si ju prešli. Do Alušty to je nejaké dve hoďky. Na stanici hľadajú Riško s Aďom niekoho s ubytkom, čo im trvá vyše hodinu, ale cena je zato super, 300 UAH/3 noci/4 os, plus si týpek pýta prachy na pivo. No nekupto. Tak využívame miestnu dopravu na asi dve zastávky. Byt má dve izby, teplú vodu má pustiť mesto až zajtra. No čo už. Dávame si výdatný spánok, asi 2.5-hodinový. Neskôr už hľadáme cestu na pláž, čo nie je také ťažké. Ochutnávame krymské vínko, portské. Cestou domov si dávame večeru u takých babušiek, 2 ryby s chlebom, polievka, mäso so zemiakmi, 2-krát víno+čaj! Mňa prvýkrát prehnalo, neviem síce z čoho, ale pravdou je, že som to čakala skôr :-).

Ukrajinky majú pekné postavy, ale keď sa fotia s chlapíkmi či bez, tak strúhajú strašne neprirodzené polohy. Po tomto tripe sa zo mňa zrejme stane lesbička, lebo pri troch chlapoch už aj ja kukám po babách, ich zadkoch, či prsiach. Sieťkované tričko na chlapoch fakt nemusím a to som ich tu videla neúrekom.

4.9.2009 SUDOKU

Na Čatyr DaguHeslo dňa: SUDOKU...Ranbo sa učí základné ukrajinské frázy, ale dnes mu to trochu ušlo...na trhu namiesto spasiba odpovedá babuške: sudoku.

Dnes ideme na Čatyr-Dag. Kupujeme si na trhu chlieb, paštiku, Ranbo berie slaninu, cibuľu a údené kura do igelitky. To bude túra! Trolejbusom č. 52 sa vezieme do sedla, dávame do seba raňajky a vyrážame. Žiadne značenie, našťastie si Rišík ako správny geograf pred cestou vytlačil nejaké turistické mapy. Všade samé rozdvojky, roztrojky, ale cestu nachádzame. Počko tak akurát, ibaže Ranbo ani mikinu nemá. Veď v Alušte hic, tak prečo by malo byť na horách inak. Ranbo drží v jednej ruke už spomínanú igelitku, Aďo sa vynašiel a zobral obal zo stanu. Vychádzame na planinu, parádička, žiadny ťažký výstup. Dostávame sa na vrchol Čatyr Dag, kde dávame v závetrí obed. Cesta späť je však už riadna drina. Mapa je nejaká divná, cesty nikam nevedú, ale my stále niekam šľapeme. Stretávame aj nejakých turistov, ktorí nám ukazujú cestu, ale ako sa ukazuje, tá nikam nevedie. Teda vedie, ale je to dosť strmé, čo už. Nohy nás rýchlo nesú niekam, kde si myslíme, že chodia trolejbusy, alebo maršrutky. Nakoniec sa teda dostávame až na hlavnú, kde nám hneď zastavuje aj trolejbus. Konečne doma, ešte ideme na promenádu, cestou späť sa stavíme u druhých babušiek, kde si dávame večeru.

5.9.2009 SABAKA

Heslo dňa: SABAKA...Ranbo to znova prehnal s novými slovíčkami, ale aj tak veríme, že jedného dňa sa Ukrajinci dožijú aj „spasiba“ od Ranba. Tento deň si volíme výstup na Južné Demerdži, čo má byť nenáročná túra. Trolejbusom sa odvážame na odbočku do Lučistého, kde nasadáme na maršrutku do Lučistého. Mohli sme ísť rovno už z Alušty, ale nejak sme to zle odhadli. Nevadí, sme tam a nejaký dedko s babkou, ktorí obdivujú Helenku Vondráčkovú a Karla Gotta. Ukazujú nám nejakú skratku, ktorou by sme nemuseli ísť po slnku, pretože vonku je akože dosť hic. Výstup je v pohode, zvládame to aj s Ranbovou igelitkou. Hore už je viac turistov ako včera. Stretávame aj nejaké kone aj džípy. Keďže chceme ešte stihnúť more, tak sa veľmi nezdržujeme a ideme dole cestou pre kone. Každopádne to je lepšia cesta, ako tá včerajšia. Rýchlo sme dole, ešte ideme dlho, kým sa dostávame na hlavnú cestu, kadiaľ chodia trolejbusy. Cestou oberáme sladučké černice, čo sa ukazuje ako príjemné osvieženie. Trolejbus prichádza po troške čakania a veruže ešte stíhame more. Teplá voda našťastie tečie...

6.9.2009 JALTA

JaltaS týpkom sme dohodnutí, že odídeme o dvanástej, on však vyzváňa už o 7.45 ráno. Čistý degeš. Pokojne sa balíme a rozhodneme sa dokončiť celú najdlhšiu trolejbusovú trasu až do Jalty. Ako napriek sú trolejbusy beznádejné plné a preto využívame rýchle maršrutky, len o čosi drahšie ako trolejbusy. Na stanici znovu zjednávame ubytko, už máme podmienku, aby tam tiekla teplá voda. Znovu sa o nás bijú staršie tety, či ujec, ale prichádza rázna žena v najlepších rokoch a berie nás asi 10 minút od stanice. 200 UAH/noc. No nekúpto. Baba Vaľa je ukecaná, o chvíľu prichádza nejaký chlapík, asi jej syn a ľahá si do vedľajšej izby. Vaľa ho hneď berie preč, aj preto, že je asi len pol jednej a z neho riadne ťahá. Zisťujeme, že teta tam býva s nami, čo nám až tak veľmi neprekáža, zatiaľ. Teta nám všetko ukazuje, komentuje, usmerňuje, preto radšej berieme človeče a plavky a ideme pláž. Cesta nám trvá peši asi 45 minút, lebo sa zastavujeme pri rôznych stánkoch. Dávame človeče, popritom ma Aďo opíja jedným pivom :-).

Večer sa prechádzame po známej jaltskej promenáde, kde je mrte ľudí, dávame šaurmu a iné dobroty. Sadáme si na voľnú lavičku a komentujeme okoloidúcich, ich oblečenie, spôsob chôdze, vlasy, no proste, všetko. Aďo s Ranbom idú ešte medzi ľudí, ja s Rišíkom si ideme ľahnúť.

7.9.2009 DEŇ NA PLÁŽI

Na pláži v JalteBaba Vaľa je veľmi aktívna, od rána nám čosi ukazuje, vysvetľuje a preto radšej zdrháme na pláž. Dnes si dávame oddych, celý deň na pláži. Cestou sa zastavujeme na centrálnom rýnku, na trhu, kde majú mäsový trh, zeleninový, orechový... Ranbo dáva soľanku a nejaké mäso so zemiakmi, ale už dosť nevládze, tak hádam sa aj poberieme na tú spomínanú pláž. Rišík mi nakazuje, aby som napísala, že sme mali peľmene s gréckym orechom.

8.9.2009 AI PETRI

Na pláži sme nakoniec strávili celý deň, tak ako sme aj chceli. Dali sme človeče, kde ma nehorázne všetci vyhadzovali a za celú hru som sa nedostala ďalej ako za polovičku hracej plochy (najmä vďaka Aďovi).

Na Ai PetriDnes máme na pláne výlet loďou (45 km) do Alupky. Ale podľa tiet za okienkom sú veľké vlny, je pravda, že vietor silno fúka, takže lode nepremávajú. Raňajkujeme teda na promenáde a vydávame sa smerom k Lastovičiemu hniezdu peši. Po chvíli nás to omŕza, cesta je dosť únavná, kľukatá, tak berieme najbližší preplnený preteplený trolejbus do mesta. Po chvíľke už sedíme v maršrutke na Ai Petri. Maršrutka je tiež dosť pomalá a vzduch v nej dosť stojí, ale čo už. Vodič nás vykladá uprostred ničoho, kde už stojí týpek, ktorý nám núka svoj taxík a nejaké zľavy a cestou uvidíme aj vodopád. Waaaaaw. No ale ideme ďalej, keďže pred sebou vidíme lanovku, tak prečo to neskúsiť. Lanovka stojí 50 UAH, no nekupto, na polceste prestupujeme do inej lanovky, kde nám už berú aj lístky. Hore dosť fúka, ale výhľad je parádny a našim super ďalekohľadom vidíme aj Lastovičie hniezdo, na ktoré sme chceli pôvodne ísť. Fotíme všetko, čo sa dá a pokračujeme na orientálny trh. Aďo sa zastavuje pri chlapíkovi s pôvodnou požiadavkou 2 dcl vínka, ale nakoniec kupuje celý liter a pol a ešte k tomu si dávame aj nejaké to ich tatárske jedlo. Rišík si dáva šašlík, ja plov (ryža s baraninou), chalani polievku. Začíname sa obzerať po nejakom odvoze, ďalších 50 hrivien za pár kilometrov sa nám dať nechce. Vyberáme sa peši na hlavnú cestu, odkiaľ by sme mali chytiť maršrutku do Jalty (Ai Petri má 1240 m n.m.!). Tak si vykračujeme hodnú chvíľu, maršrutky nikde, ale zastavuje nám chalan, ktorý nás za 20 hrivien berie do Jalty. Ešte dobre že zastavil, bo len autom sme šli 45 minút. Cestou žiadny vodopád nevidíme, chalan nám vysvetľuje, že už dlho nepršalo... tak tí vodiči nás chceli dobre obabrať. Ešte sa prechádzame po pláži a hajde domov.

9.9.2009 SEVASTOPOĽ

Na pláži v SevastopoleRáno sa rýchlo balíme a utekáme od baby Vali, dlhšie by som to tam už nevydržala. Namierené máme do Sevastopoľa. Bus nám tam ide, avšak cesta trvá bezmála 2 hodiny, najmä vďaka zápche. Chalani znova hľadajú ubytko, tento krát za 250 hrivien na noc. Miestna ubytovacia mafia to má dobre zorganizované, lebo sme si „museli“ zobrať ešte ich taxi za 40 hrivien. Ale budiš. Podmienky ubytovania ako teplá voda, TV (kvôli futbalu :-)), kľúč sú splnené, tak to berieme. Ubytko u deda vyzerá byť zatiaľ najlepšie. Že vraj tu sú 3 pláže (slnečná, piesočná a ešte nejaká), tak ich ideme hneď okuknúť. Našli sme jednu piesočnatú, hneď vedľa pamiatky Chersones Tauridský. More však špinavé, aj celá tá oblasť. Rišík si ani nohy neomočil, čo už niečo znamená. Dávame teda jedno človeče. Od Chersonesu nás odrádza okolie a hlad, takže ideme späť do mesta kúpiť si jesť a rýchlo domov pozerať futbal so Severným Írskom.

10.9.2009 BACHČISARAJ

BachčisarajSo Severným Írskom sme nakoniec vyhrali 2:0, ako nám bolo oznámené už asi 13-tou SMS, ktorú dostal Aďo (Riškovi sme už prestali rátať pri 30ke, že sme remizovali s Čechmi 2:2). Ráno sa vyberáme ešte na trh. Znovu dostávam chuť na slaninu, ale žiadnu dobrú nenachádzam, tak kupujem klobásku za nehorázne prachy. Rišík si kupuje 5 sladkých pečív a k tomu liter mlieka. Potom sa nečudujem, že sa mu chce spať. Dnes sa vyberáme do Bachčisaraja, vrátane kláštora Uspenski monastir (Chánsky dvorec, Skalné mesto). Bus nás odváža do nového mesta a odtiaľ potom ide malý bus do starého mesta. Hneď nás zastavujú týpkovia, aby sme sa išli pozrieť do ich reštík. Jasné, jasné. Platí sa vstupné, tak to tak okukávame zvonku. Pekné, môžeme ísť ďalej. Vydávame sa hore mestečkom, mal by nás tam čakať Uspenski monastir. Cestou babky všeličo predávajú, avšak nič nás nezaujíma. Pri kláštore a vlastne ani v ňom sa fotiť nesmie, ale akosi sa mi to darí. Ideme ďalej pozrieť si skalné mesto. Oproti schádza dosť ľudí, aj postarších, tak to nemôže byť ďaleko. Ale kdeže, trvá to určite vyše polhoďku, kým si to tam vyšliapeme. Platíme 20 hrivien za nič moc. Ale budiš. Aspoň som sa opäť mohla vycikať po turecky. Čufut KaleCestou späť sa hladní zastavujeme v jednej reštike. Menu majú napísané aj v poľštine a angličtine. Rišík si dáva kuracinku so syrom, ja čebureki (akoby langoš plnený mäsom). Aďo dáva plov s nejakým acidofilným mliekom, v ktorom sa samozrejme nachádza kôpor ako všade, nejaké korenie. Dopredu sa už Aďo pýta, či tu majú záchod. Chutná čašníčka so šatkou na hlave sa len zachichoce. Ranbo si objednáva baraniu polievku so šalátom a cesnakovým dressingom (aký robievam ja na party :-)). Všetkého bolo dosť, k tomu dávame pivečko a to všetko dokopy za 115 hrivien aj s 5%-ným obslužným. Takto pekne napapkaní sa večer vraciame do Sevastopoľa. Nakoniec aj nachádzame pekné centrum hneď pri prístave.

11.9.2009 ODCHOD Z KRYMU

Ráno sa rýchlo balíme, dedo klope už pred pol deviatou. Dojedáme melón. Ktosi dostáva nápad ísť vlakom do Simferopoľa, ale akurát na just funguje len jedna pokladňa a zrovna tam čosi strašne dlho vybavujú. Nestíhame, tak pokračujeme v pôvodnom pláne a ideme busom. Voľný lístok je až o hoďku, tak si krátime čas v staničnom bufete. Cesta busom trvá necelé dve hodiny. V Simferopoli čekujeme vlaky (vlastne všade sme sa naučili pozrieť najskôr vlaky), dávame si nič-moc obed, ktorý je o dosť drahší ako v Bachčisaraji (mňa stojí kuracia noha s ryžou 30 hrivien!). Ešte kupujeme čudné pichľavé ovocie a hajde do vlaku. Keďže nemáme rovnaké kupé všetci štyria, tak sa oťukávame so spolubývajúcimi. Chalani vychytávajú starší manželský pár. My nejaké deti, ale prichádzajú ich rodičia či tety, nejaká banda ľudí a usádzajú sa u nás. Údená ryba a pivečko sú rýchlo vybalené na mini stolíku. Očkom mrkám na teplomer, ktorý je na chodbičke, ortuť siaha na 31° C. Každý si vie asi domyslieť tú skvelú atmosféru ukrajinského vlaku. Ale však preto sme sem prišli, takže sa nesťažujem. Samozrejme, že nás tiež ponúkajú. O chvíľu, keď sa už na zemi povaľuje asi 6 dvojlitrových fliaš od piva, sa tetky vyberajú po ďalšie zásoby. To medzitým voláme rýchlo chalanov, aby došli hrať človeče. Žiadna z dám s nami hrať nechce, ale asi 10-ročná Lera sa pridáva. Rukami nohami sa dorozumievame, čo a ako. Šestky hádže ako divá, po chvíli ju však opúšťa šťastie začiatočníka. O chvíľu sa hlási Ranbov plný močový mechúr, avšak je tu dlhá zastávka a takisto dlhé mesto (v ukrajinských vlakoch nepúšťajú na záchod, pokiaľ je vlak v stanici alebo prechádza mestom). Ranbo hromží, ale je mu to naprd platné. Na ďalšej dlhšej zastávke si Aďo kupuje rybky, ale hneď ich aj hádže pod kolesá na koľajnice. Bŕŕŕ. Jedna teta nám vo vlaku rozpráva o Ukrajine, práve prechádzame veľkou priehradou, hovorí nám jej názov, takisto názov cukríkov, ktoré tu majú dobré (Roshen). Druhá teta prináša karty, chalani sa tak púšťajú do ukrajinského „Ďura“. Mňa už čoskoro láme, preto nevnímam túto inak zaujímavú spoločenskú kartovú hru.

12.9.2009 KYJEV

KyjevRáno máme budíček už o 4.45, treba odovzdať prádlo, vykonať rannú hygienu, čo trvá aj 30 min., kým sa dostávam na rad. Na stanici Ranbo zisťuje, že stratil prsteň. Aďo zisťuje, že stratil foťák. Obviňuje všetkých, aj starkých, čo s nimi boli v kupé. Ja som ním fotila večer, ale keďže som už išla spať, tak ja nič neviem! Kým sa chlapci skonsolidujú, prechádza aj nejaký čas. Zrazu, ľa ľa, kde sa vzalo tu sa vzalo, Aďo vybaľuje z igelitky svoj foťák, ktorý s ním prešiel celú južnú Ameriku, čičo. No, to tak vyzerá, keď ide človek opitý spať a nepamätá si, čo robil pred piatimi minútami, lol. Ranbo detto, prsteň sa našiel.

Spokojní sa predierame obrovskou železničnou stanicou, vozíme sa na eskalátoroch hore-dole, v podstate sme stále na tom istom mieste. Kupujeme si lístok do Ľvova za 175 hrivien. Je to trochu drahšie ako sme čakali, ale tak uvidíme, čo nás večer čaká a neminie. Batožinu si ukladáme, tiež sa prelúskavame zvláštnym systémom žetónov, ale však máme tú vysokú školu za sebou, tak to nejak zvládame (s pomocou nejakého ujka). Chalani menia prachy za 12,10. Konečne môžeme vyraziť do ranného Kyjeva. Ako správni buržuji si dávame palacinky v mekdonalde! Čo už, keď mi oči jedli. Ale Ranbo aspoň robí potrebu. Cesta metrom stojí neuveriteľných 1,70 UAH! Hihi. Riškovi je trochu zle. Ale celý deň sa nesie v humornom duchu, myslím si, že promile alkoholu v krvi po včerajšej noci ešte veľmi nekleslo. Ranbo s Aďom ho dopĺňajú ranným pivečkom. Dávame si prestávku v nejakom parku a ideme kuknúť Zolote vrata, Rišík nás tam vedie, už bol v Kyjeve. Dávame si obed, šou nám pritom robia pouliční predavači nožov, ktorí ale veľmi úspech nemajú. Komentujeme ich výkony, avšak jednému predavačovi sa darí získať telefónne číslo potenciálnej zákazníčky. No kopec srandy.

KyjevDostávame sa ďalej ku Kyjevsko-Pečerskej Lavre. Za 20 grošov si kupujeme vstup. Celkom zaujímavý komplex, samé zlato na strechách-„cibuliach“. Kupujeme aj nejaké tie suveníry, čo sa nám doteraz nepodarilo. Prezeráme si staré tanky. V parku zatiaľ vidíme asi tisíc päťsto neviest. Nepreháňam! Všetky sa tam fotia, s celými famíliami. Keďže sme toho veľa nenaspali a do odchodu vlaku máme ešte zopár hodín, tak ako sa tak prechádzame popri Dnepri a na druhej strane vidíme pláž, Aďo dostáva skvelý nápad, ísť sa vyvaliť na pláž. Vezieme sa teda metrom na druhú stranu jednu zastávku. Ešte si kupujeme jesť a môžeme si dať šlofíka na piesočnej pláži. Šlofík všetkým prospieva, možno až na Aďa, ktorý nestihol s nami vystúpiť na stanici metra. Nevadí, veď on sa vráti. Na stanici si ešte dávame pivko (vlastne len Ranbo, my s Rišom si dávame čaj a Aďo 2 decka červeného za 26 hrivien!!!).

Vlak síce stál veľa, ale zato je luxusný na naše doterajšie skúsenosti. Nový vagón, plastové okná, na WC sa dá ísť, aj keď vlak stojí v stanici, epedové sedačky, svetelná signalizácia, či je niekto na WC. No proste luxus. Kupé máme pre seba, na dobrú noc dávame človeče. Už to ani nerátam, koľkokrát ma Aďo a vlastne aj ostatní vyhadzujú rovno pred domčekom. Ranbo ma ešte nahovára na umytie si vlasov v tom maličkom umývadielku, čo sa nakoniec ukazuje ako celkom dobrý nápad. Vo vlaku ani nie je veľa ľudí, vlastne ani jedna zastávka nebola. Takto sa mi to páči :-).

13.9.2009 ĽVOV A CESTA DOMOV

Ráno sa nám ani vstať, ani odísť nechce z takého vlaku. V Ľvove chalani menia na stanici peniaze za 110, už mimo stanice to je za vyše 120, ale keďže je nedeľa, všetko je zavreté. Riško pozerá na nete spojenia, vychádza to na vlak 10.26 do Čopu. Medzitým nám ešte policajti kontrolujú doklady. Takže máme len nejaké 2 hoďky na Ľvov, čo je dosť málo, ale nič iné nám neostáva. Pred úschovňou batožiny je dlhá šóra, tak berieme batohy na chrbát a ideme do ranného Ľvova. Najskôr dlho nič, ale nakoniec sa pred nami zjavuje centrum. Celkom OK, ale nemáme moc času. Ranbo ho má dostatok, musí predsa nakúpiť cigarety na naše hlavy, dopracováva sa k 39 krabičkám, keďže kartóny nie sú moc k dostaniu. Tak si odfajkneme ešte električku a za 1 hrivnu sa vezieme k stanici. Ešte si rýchlo kupujeme jedlo na cestu na centrálnom rýnku. Na nástupišti nás opäť kontrolujú policajti, či vojaci. Že to je ich práca. Náá šak, keď je, tak nech je. Päť minút pred odchodom vlaku Aďo nachádza poštu na vedľajšom nástupišti, takže stíham kúpiť pohľadnice a známky po 6 kusov. Teta ešte zdržuje tým, že výslednú cenu ráta na guličkovom počítadle. H? Skoro kvôli tomu nestíham vlak. Nastupujem už za zvuku sprievodcovej píšťalky.

Vlak poloprázdny, 2-krát človeče a ukladáme sa spať. Už sa tu aj Karpaty dvíhajú. Cesta rýchlo ubieha. V Čope máme dosť času, vlak má ísť 18.15, ale teta predáva lístky až od 17.30. Tu si uvedomujeme, že veci sa dajú naozaj spraviť inak, na ako sme zvyknutí. Ešte nám aj tvrdila teta, že vlak ide až o 19.00, tak asi vie o čom hovorí. Lístok má stáť podľa Aďa 31 hrivien. Tak ideme ešte minúť posledné chechtáky. Nakupujeme cukríky, konečne tie Roshen, chalani ešte nejakú tú vodku. a ešte na pivo. V krčme sa nám vôbec nedarí minúť prachy, keďže pivo stojí asi že 3 hrivny. Nadišiel náš čas kúpiť si lístok. Samozrejme, že to nestojí 31 hrivien, ale 37. Čo je škrt cez rozpočet, keďže s Riškom sme minuli prachy na sladkosti... chalani ešte vyberajú posledné prachy z vrecák, ale to nestačí, chýba nám asi že 5 hrivien. Poraziť nás ide. Ale taký chlapík s divným slovansko-germánskym prízvukom nám požičiava hneď 10, takže si vydychujeme a lístok kúpiť môžeme. Začala kontrola. Strýco v uniforme mi veci vyťahuje z batoha, akože dosť odporný. Ranbovi berú cigy, nechávajú 2 krabičky na hlavu. Takto sa nám začal zlý koniec super výletu. Ranbo je dosť nabrúsený, rovno otvára dve vodky, čo si kúpil. A furt nadáva, veď na TA3 dávali, že na hlavu to je kartón cigariet. Sám náčelník to tam rozprával. Obabrali nás tí žebráci ukrajinskí. Naši colníci nám však potvrdzujú, že od nového roka to sú dve krabičky na hlavu. Nuž, Ranbo asi zas dával pozor. Na slovenskej strane nás víta obrovská čierňava, však sa blížime do Čiernej nad Tisou. Na malej stanici si dohadujeme lístky domov, my do BA, Aďo do PE a Ranbo do RK. Tete za okienkom vypadáva systém, takže sa ani k miestenkám nedopracovávame. No privítanie ako sa patrí. V Košiciach nám už lezie na nervy Ranbove nadávanie, tak ho posielame na prvý vlak. Snáď dorazí.

Doma pri vybaľovaní nachádzam 10 hrivien vo vačku, šikli by sa na stanici v Čope, ale nevadí. Taktiež zisťujeme, že sme doma nechali tyčky od stanu, ešte dobre, že sme ho ani raz nepotrebovali.

Suma sumarum: 4530 km, 4 ľudia, náklady na jedného asi 240 €