Richard Feciskanin

denníky

Lenkin denník z Transsibírskej magistrály

07/2010

Čína – Mongolsko – Rusko

3.7. – 26.7.2010

Roman
Roman
Aďo
Aďo
Riško
Riško
Edži
Edži
Ja
Ja
Ranbo
Ranbo

3.7.2010 Sobota Bratislava-Viedeň-Moskva

O 8.30 sa ládujeme do áut s Corgoňmi v ruke, Roman zabudol Jaríkovku doma (Jaríkovka = domáca), Edži už v jasnej náladičke. Hlavne že samopal, ktorý dostal na narodeniny, má zbalený u Aďa v ruksaku. Všetkými letiskovými kontrolami prechádzame na počudovanie bez problémov. Edži sa zoznamuje s nejakým párikom, ktorý ide do Indie. V lietadle do Moskvy sedíme v jednom rade a to v 13.-tom (myslela som, že trinásty rad sa vynecháva, sakra).

Na letisku v Moskve máme 5 hodín času, na žiadny iný terminál sa presúvať nemusíme, prechádzame si ten náš asi tretíkrát hore-dole, pivo, alko neuveriteľne drahé. Futbal ARG-GER (0:4) pozerá len Riško, my ostatní hráme človeče 3 hod a 7 min!!! Celkom dlhá prvá hra. Kto prvý vyhadzuje Aďa? Ja! Kto prvý vyhadzuje mňa? Aďo. Žeby nejaké nevyriešené účty z Krymu? Hrajú s nami aj Zuzka a Rado, s ktorými sa dal do reči Edži. No, ako pekne nám tým človečkom ubieha čas. Na letisku sa v pohode fajčí, nie ako u nás vo vyspelej EÚ, kde sú fajčiarske miestnosti. Ruským týpkom hovoríme, aby sa šli postaviť k fajčiarskym stolíkom o dva metre ďalej. Dostáva sa nám len nepochopenie a Edžimu „fu*k you“ . V lietadle do Pekingu už sedíme rozdelení, nám s Romanom a Aďom sa darí sedieť spolu. Dvakrát nás počas letu kŕmia, púšťame si filmy, slnko stále nezapadá.

4.7.2010 Nedeľa Peking

PekingNa letisku v Pekingu tiež prechádzame kontrolami v pohode, ujo v uniforme má funkciu premiestňovať ľudí z radov, aby dlho nečakali. Pri prestupovaní v meste dostávame na privítanie horúcu nedýchateľnú facku od Pekingu.

Ubytovaní sme v hosteli, ktorý vybavil Roman. Všetci chalani sú spolu na izbe a keďže cestujeme spolu, tak sa k nim pridávam. Na privítanie dávame Jaríkovku, až ma napína, ale že vraj musím.

V meste hic, v buse hic, aspoň že v obchodoch je klíma. Pozeráme obchody, chalani zjednávajú, dokonca si už aj kupujú šiltovky, Riško a Aďko rovnaké s červenou hviezdou. Na trhu si Aďo kupuje škorpiónov, ja kyslé mlieko, našťastie všetko bez následkov. Všade je chaos, naozaj chlapi chriakajú, ževraj to je kvôli ich zdraviu. A kto sa pozerá na to moje duševné? Čínski chlapi nie sú veľmi atraktívni, žiadne chlpy na tvári, nohách. Zato baby sa veľmi ani neholia. Keď majú chodci zelenú, neznamená to ešte, že ma nič nezrazí. Ovalení smradom a teplom si ako-tak dávame pozor na cestu. Toľko správy z Pekingu. Dávame si výborný obed, chalani polievky, rezance, ja niečo ako ukrajinské čebureky, k tomu pivo do plastových pohárov, aké sa dávajú na detské oslavy. Slečna sa nám veľmi venovala, asi jediná tam vedela ako-tak po anglicky.

S plnými bruchami sa vydávame nájsť autobusovú stanicu. Cestou nám ujo v buse začal čosi hovoriť po poľsky/slovensky, poznal aj Bratislavu a Matru či Tatru. Špekulujeme nad lístkom do Ulanbátaru, chceme ísť autobusom na hranice. No len ono to je dosť ťažké niečo také dohadovať, ale o to zábavnejšie. Schádza sa k nám celá autobusová stanica, aby nám rukami nohami vysvetlila, že lístky budú až stredu. Aby sme si zaručili nejaké tie miestenky, dohadujeme sa, že prídeme v deň odchodu, 2-3 hoďky pred odchodom a oni nám tie lístky zaručia. Toto „zaručenie“ stojí o 20 juanov viac, ale aj tak je to stále lacné.

5.7.2010 Pondelok Peking

S MaomZobúdzame sa až 10.30, takže náš plán ísť na múr zamietame ihneď. Po rannej hygiene i jaríkovke sa Edži a Roman vyberajú do banky, kým my ich čakáme vyše polhodinu. Po tomto náročnom úkone sa ideme rovno naobedovať. Je to mastné, ale Aďova a moja kačka je vynikajúca.

Vyberáme sa do Zakázaného mesta, všade veľa ľudí, ale hlavne hroooozne teplo, sála to neuveriteľne z tých kameňov. V určitom čase sme totálne dehydrovaní, mali by sme aj čosi piť, kupujeme si aspoň nanuky. Voda vo fľašiach má totiž nejakých 60 °C, alebo tak nejak. No proste hrozne teplá je tá voda, nedá sa to piť, vylievame si ju aspoň na hlavy, jemný teplý vánok nám ich takýmto spôsobom aspoň ochladzuje. Konečne sa chce s nami aj niekto fotiť. My zas fotíme všetko, čo sa dá i nedá, Edži chce vidieť naozaj všetko, ale dávame mu jemne najavo, že to je už trochu nuda, stále tie isté budovy dokola. Cez obrovské námestie ideme smerom k Nebeskému chrámu. Kupujeme si ľad vo fľaši. Celkom dobre to majú vymyslené, veď v tom teple sa to roztopí behom chvíle.

V obchoďáku si asi pol hodinu kupujeme 4 vejáre. Ja si kupujem čínske pero, to sme sa dohodli ešte pred cestou, že si kúpime tričká a perá. V neďalekom parku si dávame pivko, dobre to padne, bo chalani začínajú byť nervózni, asi nejak veľa testosterónu, alebo čo ja viem čo. V temple of Heaven je príjemný chládok, sú tu cédre, tuje i cikády. Ležíme na mramore, domáci si púšťajú svetielkujúcich šarkanov vysoko nad mesto. Vonku si už dávame čapované pivo, plus nejaké pirohy, že vraj plnené vajcom. Pohodička totálna. Edži sa snaží strčiť vizitku v metre do otvoru, do ktorého má ísť lístok. A nejde to! Asi je ten správny čas ísť na hostel.

Asi si fakt kúpim lomo foťák. No nie je to osud, že lomo obchod majú práve na našej ulici? No nekupto.

Konečne stretávame v hosteli bratov Čechov.

6.7.2010 Utorok Peking

Čínsky múrDeja vu! Zobúdzame sa o 10.30 a to sme mali taký skvelý plán, že sa zobudíme už o ôsmej. To by ale chlapci nemohli mať družnú debatu do 4.30 o tom, že Rišo kričí. Kričí, ale to nemuseli hádam tak hlučne rozoberať do rána. Dokonca som im išla už aj vynadať! Ja! Ale čo s tým slávnym čínskym múrom? Zajtra odchádzame, takže dnes máme poslednú možnosť. Nevadí, o nejakej dvanástej sa konečne dostávame z hostela. Toto je horšie než s babami. Chytáme bus 635 na nejakú prestupnú stanicu, odkiaľ nás má zobrať ďalší bus do Juyongguanu. Ten však chodí len do dvanástej. Nuž, kto neskoro... Zjednávame s týpkami, taxikármi, až to vychádza na 600 ¥ pre všetkých, tam aj späť a ešte aj dve hoďky na nás počkajú.

Dve hodiny, počas ktorých potíme krv. Chalani si strihli, na ktorú stranu múru ideme, našťastie to vychádza na tú kratšiu a nižšiu. Je obrovské teplo, nikde žiadny tieň a my máme tak pol litra vody na hlavu. Akosi sa nám všetkým chce vracať, nevládzeme. Neviem akým zázrakom to však zvládame, Edži sa fotí so svojim samopalom, ktorý tam však aj necháva, aj tak bol vyrobený v Číne, takže tento výrobok sa vrátil späť do krajiny výroby. Trochu tieňa nachádzame vždy v nejakých budovách, kde to však smrdí močom a preto sa odtiaľ pohýname ďalej. Cestou si spievame „po schodoch...“, Aďo ocikáva múr. Dole pri suveníroch na nás vykrikujú niečo ako „Luka Luka Čipa Čipa“, prekladáme si to ako „look look cheap cheap“.

Vyflusnutí prichádzame na hostel, Riško a Aďo idú spať, my ostatní do sprchy a do mesta najesť sa. Nachádzame reštiku, kde sa pred nami na stole varí jedlo. Mäso je asi bravčové s cesnakom, ryža a k tomu zelený čaj, platíme dokopy stovku. S Edžim zisťujeme, že jeme asi po 30 hodinách. Životospráva ako lusk. Nastáva čas nákupov, zjednávať sa na tejto ulici až tak veľmi nedá, max. 10 % dole. Ešte kúpiť slivky na trh, konečne sa cítim ako v Číne, veľa kriku, smradu, špiny, ľudí. Ten smrad sa ani nedá opísať, ale človek si naňho časom zvykne. Avšak už po prvom dni sme si hovorili, že sa už veľmi tešíme na romantické Mongolsko.

Chalani pokúpili tričká, košele, nohavice a Edžino aj super klobúk. Aďo sa zatiaľ vrátil z večere, namotáva nás na prechádzku po blízkej uličke. O polnoci si dávame večeru, obrovský kotol kukuričnej polievky, ktorý by nasýtil aj 10 ľudí, hubový vývar, ktorý dosť smrdí, ale chalanom to chutí. Plus si dávame aj nejakú kuracinu, nasekanú nadrobno, avšak aj s kosťami. Zapíjame to ryžovým vínom, ktoré pijeme veľmi rýchlo, aby už nebolo. Za túto výdatnú polnočnú večeru platíme okolo 150 ¥.

7.7.2010 Streda Peking

Ráno sa nám konečne darí vstať podľa plánu o 8.30, začíname sa baliť, kupujeme posledné suveníry. S Edžim máme úmysel kúpiť super lacnú elektroniku v podobe mobilu, avšak nič také lacné nevieme nájsť, tak na to kašleme. Ešte zachádzame do reštiky, kde ochutnávame kačku s malými sezamovými žemličkami. Našej zlatej čašníčke nechávame tringelt 5 ¥ a ona za nami uteká, že sme si tam nechali peniaze. No nie je zlatá?

Na stanici dostávame lístky na bus podľa dohody, my s Edžim ostávame na autobusovej stanici s batohmi, ostatní odchádzajú na nákup do Carrefouru. Zatiaľ ma tam zabáva malé čínske dievčatko, bohužiaľ nerozumiem, čo odo mňa chce a ona zas nerozumie mne. Náš autobus má odchod o 17.00, ale už o štvrtej začínajú čínski chlapci nakladať naše batožiny a keďže dohovoriť sa s nimi je nemožné, máme zrazu strach, že bus ide už o štvrtej. Edžino preto ide po chalanov, o chvíľu sa už všetci vracajú s plnými igelitkami jedla.

V spacom autobuse sa ukladáme ako vieme. Posteľ, ak sa to tak dá nazvať, má asi 160 cm na dĺžku, čiže tak akurát pre mňa. Horšie to je už pre chalanov a najhoršie pre 1.90 m vysokého Edžiho. Nejak sa tam ale uložiť musí. Spať sa nám moc nechce, krásne sú vidieť hviezdy nad nami, veď prechádzame neosídlenou oblasťou. Asi po troch hodinách zastavujeme na „odpočívadle“, kde nás vítajú odporné wecka, ešte aj chalani sú zhnusení. Je tu aj vývarovňa, no nás nič neláka, radšej si z toho šoku dávame jaríkovku. Akože 100 a 1 oproti Pekingu, celé zle. Cesta má trvať 10-12 hodín, presne o tretej vystupujeme v Erenhote.

8.7.2010 Štvrtok Erenhot-Zamyyn Uud

GázikBatožinu ešte nemáme vytiahnutú z autobusu a už nás obkľučujú divné typy, ktoré nás ťahajú do svojich gazíkov. Po dlhej ťahanici chalani zjednávajú cenu za nejakých 50 ¥ plus ešte niečo za odvoz do Zamyn Uud, pohraničného mesta už na mongolskej strane. Cez hranice sa nemôže ísť pešo, preto táto ceremónia. Hranice otvárajú až o ôsmej ráno, týpek nás chce hodiť do nejakého hotela, ale načo. Tak nás vyhadzuje pred hranicami. Trošku je chladnejšie, obliekame si dokonca aj ponožky do sandálov. Obdivujeme východ slnka, na toto si dávame jaríkovku, raňajky, človeče, dokonca aj strážnici prišli pozrieť, čo to hráme. Pomaly to na hraniciach začína ožívať, prichádzajú skupiny turistov. Asi o pol deviatej sa tu schádzajú autá, gazíky, aj ten náš. Len keď v tom aute vidíme už piatich ľudí vrátane vodiča, hneď nás prechádza chuť na Mongolsko. Dvaja z nich sú Mongoli, ktorí pracujú v Čechách, niečo nám lámanou češtinou rozprávajú. Po asi po pol hodine, keď ruksaky máme v aute, naši spolucestovatelia veľký červený kufor na kapote, keď si vzadu sedíme siedmi na kolenách, keď si ešte vedľa vodiča po jeho ľavej strane sadá ďalší spolucestujúci a naše auto sa ťažkopádne rozbieha, vtedy si prvýkrát povieme: „toto s Bubom nezažiješ!“.

Našťastie to je len pár metrov na kontrolu, ktorou prechádzame bez problémov. Za kontrolou vyčkávame nášho týpka, ktorý má našu batožinu vo svojom super 11-miestnom gazíku. Naši spolucestujúci nám oznamujú, že čakáme ešte na piatich Izraelčanov, ktorých sme videli na hraniciach. Jemu snáď musí šibať (slušne napísané)! To máme ísť akože 16ti? Vysvetliť Mongolovi nemožnosť tohto jeho nápadu bolo nemysliteľné. Nakoniec týpek usudzuje, že ďalších 5 ruksakov a 5 dospelých ľudí tam nevopchá. Takže zbytočne sme čakali vyše polhodinu, čo už. Vykladá nás v „centre“ pri stanici, meníme prachy, za jedno euro dostávame asi 1 800 tugrikov.

„Českí Mongoli“ zisťujú, že lístky na vlak do Ulaanbaataru sú už vypredané. Máme ešte možnosť ísť nejakým minibusom, alebo naskočiť na vlak a nejak si kúpiť lístok u sprievodcu, alebo na čiernom trhu. Týpek minibus nezohnal, ideme sa teda najesť, dávame si kotletu, guláš, asi baraní. Pivo stojí asi 1.5 €, z čoho ostávame v miernom šoku po lacnej Číne. Plán je teda taký, že kupujeme lístky na vlak na zajtra, plackartnij, za 10 400 tugrikov, čo je asi 5.5 €. Celkom v pohode na to, že to je vyše 1100 km. S Edžim a Aďom ideme obehnúť hotely. V úplne novom nám ponúkajú 3-ku izbu za 35 000 T a dve také izby za 50 000 T (asi 5 € na osobu). S „recepčnou“, čo žuje žuvačku veľmi divoko, sa rukami-nohami s kalkulačkou v ruke 5-krát utvrdzujeme v cene. Čo už, keď angličtina ani kvázi-ruština nezaberajú. Luxusný hotel za pár šupiek, no nekúp to. Berieme teda 2 izby, zapíname telku, ideme umyť nohy... Aaaah, tak tu je teda zádrhel. Voda netečie, preto máme zľavu na druhú izbu. Ináč je to zaujímavé, lebo keď nám ešte len ukazovala izbu, tak nám aj pustila vodu z kohútika. No nič, však „toto s Bubom nezažiješ“. Vodu si čapujeme z pripravených veľkých hrncov. Takto som si sprchu po toľkej ceste nepredstavovala, ale keďže sme skromní, tak nám to nič nerobí. Aj tak sme si predstavovali, že dnešnú noc strávime v púšti. Aďo zázračne vyťahuje z ruksaku slepačiu paprčku. Nik netuší, odkiaľ sa tam nabrala, žeby nás chcel niekto na hraniciach zakliať? Nič to, Aďo strká paprčku Ranbovi do ruksaku, ten si ju aj tak všimne až o nejakých 1000 km neskôr.

Po 5-minútovom spánku sa ideme na 3-minúty vzdialenú stanicu pozrieť, ako vyzerá náš zajtrajší vlak. Uf, no to je ďalší šok, všade samý krik, pchanie sa ľudí, asi minútu pred odchodom sú už dvere zavreté, malé sprievodkyne toto vôbec nezvládajú, z vlaku ešte vystupujú týpkovia a zároveň tam ďalší ľudia pchajú batožinu. Dokonca tam vidíme u strážnikov aj nejaké paralyzátory, ktoré bez váhania používajú. Všetko toto natáčam, ale keď mi týpek kývne, aby som prestala, tak to rýchlo vypínam, lebo od Mongola dostať na držku nechcem. Starý dobrý Peking. Pocity a dojmy ako na hojdačke. Doslova s otvorenými ústami opúšťame priestory nástupišťa a šokovaní sa ideme niekam najesť. Ja si dávam špagety, lebo veľa tu toho na výber nie je, chalani nejaké párky a mleté mäso v placke, popritom kujeme plán, ako zajtra nastúpime do vlaku bez ujmy na zdraví. Na izbu si kupujeme nejaké to pivčo, Edžiho a Aďa to láka ešte von do „mesta“.

9.7.2010 Piatok Zamyyn Uud

VlakPo spánku na kráľovsky obrovských posteliach dávame obed v reštike. Vôbec nevieme identifikovať podľa názvu, čo si objednávame, nakoniec dostávame mäso s rezancami, s malinovkou to je dokopy asi 5 000 T. Ani tu vôbec nemajú minerálky. Je zvykom, že z jedálneho lístka vyše polovicu jedál nemajú a obsluhujúci nám v jedálnom lístku krížikujú, čo majú a čo nie.

Asi dve hodiny pred odchodom vlaku ideme na stanicu, ešte kúpiť obľúbené vifony a vodu. Už pred štvrtou (vlak odchádza 17.35) prichádza náš vlak. Keď vidíme, ako sa tam ľudia začínajú schádzať, berieme svoje veci aj my a zgrupujeme sa pred našim vagónom. Asi polhoďku sa nič nedeje, akurát sa tak za nás, vedľa nás i pred nás schádzajú všakovaké individuá so svojimi pakšamentami. Medzi batožinami badáme všetko – zemiaky, cibuľu, monitory, použité pneumatiky, stoličky, oblečenie, figuríny... . Na nakladanie všetkých týchto lacných vecí z Číny tam sú mocní Mongoli, ktorí si takto zarábajú. Kým toto oni nakladajú, nám sa darí bez problémov dostať sa dnu na svoje miesta. Easy, však načo taký stres, včera to teda vyzeralo oveľa hrozivejšie. Miesta máme v uličke. Po čase sa priestor zaplňuje, dokonca aj ležadlo nado mnou je už zapratané. Trochu sa začínam obávať o svoj nocľah. Keď už sa má vlak pohnúť, tak akosi rátam príliš veľa ľudí v tom našom otvorenom „kupé“, namiesto šiestich nás tam je už asi 12 a pozerám, že chalani sú na tom rovnako. Trochu tomu nerozumiem, keďže lístky sa predávajú na meno a pas a sprievodkyňa všetkých pred nástupom do vlaku kontroluje. Po čase si však spomeniem na „českých Mongolov“, ktorí nám hovorili o možnosti nastúpiť na vlak načierno. Milá holka, ktorá sa akoby hanbí za takýto spôsob cestovania mi kupuje mrazený jogurt, ktorý tu všetci cucajú zo sáčku. Chalani už ležia na „svojich“ miestach hore, nám s Aďom sa to zatiaľ nedarí, prekrikujeme sa, že tie miesta sú naše. Nejak si však už časom pýtam svoje miesto, ležím na polke postele spolu s nejakými super výhodnými čínskymi výrobkami. Aďo pomáha dvom holkám odpratať veci z horného ležadla, aby si tam mohol ľahnúť. Nájsť voľné miesto pre tri batožiny veľké asi 1x1x1 m nie je vôbec ľahké, ale keďže náš Aďko je šikovný, tak to ide celkom v pohode. Tie baby sú ešte také super, že mu tam dávajú aj deku. Hm, aha, Aďo, my sme to asi zle pochopili. Tie baby už nie sú také super, oni si predsa ľahajú na tvoje miesto. A sakra. A dobrý chlapec z Partzánskeho im ešte pomáhal, aby si ony mohli ľahnúť na jeho miesto. Chudák Aďo to ide riešiť až za nejakým náčelníkom tohto vlaku. Skormútený prichádza s teóriou, že vraj nemáme lístky do tretej triedy plackartnej, kde má každý svoje miesto, ale do štvrtej. Systém tu funguje tak, že sa ľudia majú na ležadlách striedať. Takže naši chlapci ochotne prepúšťajú miesta iným, to však ešte nevedia, že sa na ne už nedostanú. Dá sa prípadne spať na mieste, kde sa má odkladať batožina, to však dnes neprichádza do úvahy, keďže všetci majú asi 200 kíl batožiny. Sprievodkyňa nič nerieši, radšej beží preč. Jedna z domácich sa smeje na Aďovi, ako sa snažil dostať svoje miesto. Očividne sme im na smiech. Edžiho prosí asi 1.5 m vysoká mamička s malým synom, aby si mohla ľahnúť na jeho miesto. Všeho-všudy je tu asi 100 ľudí, proste jedna veľká rodina. Znovu to natáčam na kameru a znovu mi je naznačené, aby som to vypla. No dobre, netýkavky. Aďo si na večeru kupuje nejakú teplú stravu v zaváracom pohári. No, 2 dni v Mongolsku a zatiaľ nič pozitívne, teda až na to, že sa tu toľko nefajčí a nepľuje. Krajina svoj ráz nemení, rovina, púšť, občas nejaká zeleň, či jurta a ťavy.

10.7.2010 Sobota Ulaanbaatar

Vlak má asi hodinové meškanie, takže po 17tich hodinách vystupujeme z tohto vlaku plní vzrušujúcich zážitkov, ktoré znovu „s Bubom nezažiješ“.

Sergiovu adresu sa nám darí nájsť po pár chvíľach. Tento „český Mongol“ nás berie do hotela, kde nás noc stojí 5 $, pre Čechov a Slovákov je to špeci cena. Na privítanie si dávame jaríkovku, Sergio ju s chuťou pije a na oplátku nám spieva nejakú českú pesničku. A že sa poďme niekam najesť niečoho mongolského, tak nás berie do prvej reštiky, ktorá je však kórejská. Druhá je už nejaká arabsko-ruská, či také niečo. Ďalej sa mu už nechce, tak ostávame. Objednávame šašlík a pivo. Serdžo sľubuje hory-doly, pôjdeme tam i tam. Túli sa ku mne, som jeho sestra, sister Lenka. Beriem ho s rezervou, také sľubotechny nemusím a taktiež mu zomrel otec pred pár dňami, takže je dosť mimo. Zrazu nám veľká Ruska pokladá účet na stôl a je tam toho naúčtovaného akosi viac. Zrazu máme platiť aj za stôl, pri ktorom sedel Serdžo so svojimi kumpánmi. Toto zamietame a veľkej Ruske hovoríme, že platíme len svoj stôl a jedno pivo pre Serdža. Medzitým on však už vybehol von, tak ho musí ísť Ruska dobehnúť. No kovbojka jak vyšitá a to sme v Ulaanbaatare menej ako dve hodiny. Ach, toto Mongolsko.

Kupujeme lístky do Irkutsku za 80 tis T a na hostel sa vraciame s čiernymi nohami a sopľami od ulaanbaatarského prachu.

11.7.2010 Nedeľa Ulaanbaatar

Malý MongolRáno ešte pred 7.30 nás budí Serdžo, rýchlo, rýchlo ideme sa pozrieť na festival Naadaam. Pôvodne sme mali ísť do národného parku, ale dnes je otvárací ceremoniál tohto národného sviatku, tak to trochu aj dáva zmysel, aby sme išli dnes. Chybou bolo, že chalanom ostalo na stole asi deci jaríkovky. Po rannom príchode Serdža nám už nič neostalo. Ide s nami aj belgický párik, ktorých sme videli prvýkrát na čínsko-mongolských hraniciach.

Na Suchbaatarskom námestí sa schádza mnoho Mongolov vo svojich tradičných odevoch, na ktorých sa im blyštia mnohé vyznamenania. Taktiež je tu veľa skupín turistov a každá z nich má svojho „Serdža“. Slnko pečie už hneď zrána. Po ceremoniáli ideme, už bez Serdža, za davom na štadión, kde sa odohrávajú dve z tradičných hier: zápasenie a lukostreľba. Jazda na koni sa deje niekde za mestom. Kupujeme suveníry, tradičné mongolské čiapky, zástavky na ruksak, pohľadnice. Všímame si, že kočíky tu veľmi nefičia, rodičia nosia svoje deti na rukách.

Hlad je náš nepriateľ a robí nám rozbroje, tak sa ideme niekam najesť. Je nedeľa, všetko je zavreté. Našli sme však kórejskú reštiku, tak prečo nie? Keďže všetci sme nejakí tí prírodovedci, ideme sa teda aj patrične pozrieť do prírodovedeckého múzea. Nič moc, akurát že pršalo medzitým a chalani tiež objavili mongolské kamasutrové karty a Edžino si kupuje lacný švajčiarsky nožík.

12.7.2010 Pondelok Národný park Terelj

KorytnačkaDnes ideme do národného parku Terelj. Chalani nám oznamujú, že náš kamoš sa u nich už ráno zastavil s tým, že o desiatej pre nás príde auto a pôjdeme do parku. Čakáme, nič sa nedeje, tak ideme autobusom. Busy sú dva, lístok stojí 2300 T. Cesta trvá vyše dvoch hodín. Pri slávnej korytnačej skale nevystupujeme, až niekde ďalej, ale tam nič nie je, tak chytáme bus naspäť ku korytnačke. Ďalší bus má ísť až o siedmej večer, tak ten čas využívame na prechádzku po okolí. Robíme asi tisíc fotiek s korytnačkou, pred ňou i za ňou. Riško hovorí do kamery svoj slávny korytnačí vtip (kde inde ak nie tu?), Roman a Edži sa vozia na ťave. Po týchto aktivitách ideme asi hoďku do budhistického chrámu, z ktorého je krásny výhľad na údolie. Cestou späť čakáme na bus, ale zatiaľ nám zastavuje chlapík, že za 20 tis. nás zoberie do UB. Ranbo to teda zjednáva na 17 tis., šiesti sa praceme do jeho auta, kde je volant na pravej strane. História sa opakuje a piati si sedíme vzadu na kolenách. O chvíľu sa objavujú poliši na ceste, tak my s Aďom sa skláňame, týpek trochu vyťahuje tmavé predné sklá. Keď už sme ďaleko za policajtmi, pýtame sa týpka, či to je v pohode, že sme siedmi v aute. Nastáva situácia ako z filmu: chlapík na nás pozerá, siaha pravou rukou do vrecka na košeli a vyťahuje preukaz. Policajný preukaz!!! S kľudnou tvárou nám odpovedá: OK. Všetci sa na seba pozeráme a neveriacky krútime hlavou. Za celý ten čas je chlapík ticho, po anglicky nevie a po rusky sa tiež nevieme dohovoriť. Stále len smskuje a volá niekam, pričom, vôbec nič nehovorí. Hlavou sa mi už hýria myšlienky, že buď skončíme ako darcovia orgánov alebo v tom lepšom prípade len vo väzení. Možno je stopovanie v Mongolsku protizákonné? I keď my sme ani nestopovali. Čo už, necháme sa prekvapiť. Prekvapuje nás, keď si začína spievať mongolské ľudovky a musím uznať, že spieva naozaj krásne. Našťastie po vystúpení z auta na nás nečaká žiadne prekvapenie. No nič, ani toto s Bubom nezažiješ.

13.7.2010 Utorok odchod z Mongolska

Ráno sa balíme, ale nechávame si ešte batohy na recepcii. Zatiaľ ideme kuknúť blízky budhistický chrám. Hneď pri vchode nám malé deti ponúkajú nejaké zrniečka za peniaze, ktoré sú nakoniec krmivom pre holuby. V chráme je krásny, 26 metrov vysoký, Budha, ktorý sa nesmie fotiť. Ale čo oči nevidia (a ani tie Budhove)... . Ešte máme tip na trekový obchod, tam však nič nie je, tak ideme do veľkého obchodného domu, kde len jedno celé poschodie zaberajú suveníry. Chalani si kupujú Mammut bundy za 65 000 T, čiže veľká lacnota. Kým sa čakáme pred obchoďákom, oslovuje nás jeden bezdomovec, s najlepšou angličtinou, s akou sme sa zatiaľ na ceste stretli. Behom chvíle nám rozpovedá svoj príbeh, je to Uzbek, je na úteku, lebo zabil suseda, ktorý znásilnil jeho sestru. Dostal 19 rokov, tak ušiel. A že kde sa naučil po anglicky? Pozerával kreslené rozprávky v angličtine, keď bol malý. Nuž, asi ani toto s Bubom nezažiješ.

Tak sa už vydávame na stanicu, poštové schránky cestou žiadne, musíme to s Aďom nejak ešte vymyslieť. 21.10 nám odchádza vlak do Irkutska. Lístky máme po dvojiciach v kupé, ale po doprosovaní sa, si meníme miesta a štyria máme jedno celé kupé. Čaká nás 36 hodín. Juchúúú.

14.7.2010 Streda vo vlaku medzi Mongolskom a Ruskom

Vo vlakuBudíček nám tentokrát dáva Roman, ktorý nám prišiel oznámiť, že vo vlaku sú nejakí vojaci. Začína nám teda cezhraničná procedúra. V Suchbaatare dostávame nejaké lístky, ktoré máme vyplniť, samozrejme, že nám to nejde na prvýkrát. S Aďom máme poslednú šancu poslať pohľadnice. Samozrejme, že poštové schránky nikde, preto oslovujeme tetu v obchode. Nie sme si istí, či pochopila našu požiadavku, aby to len hodila do schránky, ale tak necháme sa prekvapiť (pohľadnice do dnešného dňa nedorazili). Opúšťame romantické Mongolsko.

Pohýňame sa o pár kilometrov ďalej, vzduch vo vlaku úplne stojí, teplo je hneď zrána. Na WC vo vlaku nemôžme, keďže vlak stojí a von ísť tiež nemôžme, lebo pasy nám zhabali. To máte vidieť tú radosť, keď sa konečne pohneme. To máte vidieť ten smútok, keď po 20 km opäť stojíme.

Celá tá perepúť trvá 10 hodín. Len tak zabitý čas na pohraničí. Vďaka za Schengen! Ostáva nám jedna fľaša jaríkovky, krajina zozelenela. Cesta už ubieha rýchlo, 2x človeče, v tom druhom si na mne zgustli Edži a Ranbo. Som totálne bezmocnái. Teta sprievodčíčka nemá pivo na predaj, voda nám tiež dochádza, dojedáme blbosti. Blížime sa do Ulan-Ude. Je 22.00 a ešte svetlo.

15.7.2010 Štvrtok Irkutsk

Víta nás slabých 16 °C, riešime net, zmenáreň (1 € = 38 R). Tiež tu majú volanty vpravo i vľavo, aspoň čosi už rozumieme. Čekujeme počasie, či sa nám tu oplatí ostať 4 dni. My by sme tu aj ostali tie 4 dni, ale ruské železnice nám v tom bránia v podobe vypredaných lístkov do tretej triedy. Tak pre porovnanie: lístok do kupé do Novosibirsku stojí 6 000 R, plackartnij len 2 200 R. Musíme však ísť už 18-teho, takže 2 dni pri Bajkale. Staršia blondína za okienkom je už značne nervózna, keď sa k nej chodíme po dvojiciach pýtať na tie isté dátumy, či to je naozaj všetko vypredané. Myslím, že sa jej značne uľavuje, keď lístky nakoniec kupujeme a nám sa vlastne tiež. Máme 4 miesta spolu a 2 vo vedľajšom vagóne. Za 12 R ideme elinou na autobusovú stanicu, do supermarketu, kde Rišík kupuje hnusnú, nemôžem ani povedať že mäsovú, konzervu. Tak mi chalani robia chute pečeným kuraťom. Aspoň už viem, čo si kupujem do vlaku o pár dní. Maršrutka za 100 R nás berie do Lystvjanky, kam cesta trvá asi hoďku. V turistickom office sa pýtame na nejaké ubytko. Prichádza pre nás týpek autom, ubytko stojí 350 R/os./noc, 50 R sprcha, 800 R sauna, 150 R biliard, no proste taktika „zarobme na všetkom“. Kutica s piatimi posteľami, suchý turecký záchod. I keď sme už viac ako 48 hodín v tom istom oblečení, bez sprchy, tak veľmi sa nám to zmeniť ani nechce. OK, nové oblečenie stačí. Chyba bola, že to bolo jediné ubytko, čo sme pozreli. Nevadí, vydržíme to. Večer sa aspoň ideme prejsť na pláž. Edži s Rišom si dávajú cestou pivká a večer teda prichádzajú kvalitne veselí.

16.7.2010 Piatok Lystvjanka

Ideme sa prejsť na vyhliadku. Cestou necestou ideme popri Bajkali, lesnou cestou a asi 20 minút stupáčikom, keďže lanovkou sa nám ísť nechce. Aj tak ideme rýchlejšie. Ranbo s Romanom sa odpájajú, že oni prídu inou cestou. Hore prichádzame akurát, keď sa začína búrka. Ešteže sme boli v Mongolsku a chlapci si tam kúpili bundy. Rýchlo sa schovávame do bufetu, dávame 2-litrové pivo za 100 R. Sadáme si k týpkovi-Dimovi, právnikovi, s ktorým sa bavíme lámavou angličtinou, ale nám to nevadí, lebo každému z nás kupuje lahváč. Ranbo s Romanom sa k nám stále nepripájajú, tak ideme preč, ovšem celkom veselí. Mne je samozrejme veľmi veselo, dokonca až tak, že píšem nevhodné, ba priam až vulgárne výrazy na stenu pri vyhliadke. Dole nachádzame pravoslávny kostolík, kupujeme si ďalšie pivko, určujeme si checkpointy, žlté koše na nábreží, kde si vždy trochu odpijeme. Týmto tempom som skôr KO ako OK. Doma stretávame dvoch Kanaďanov, s ktorými chalani debatujú do noci. Všetci sa podieľame na Romanovej operácii „kliešť“. Keď však Aďo vidí Romanove vyčíňanie, vyťahuje poslednú fľašu domácej.

17.7.2010 Sobota Lystvjanka

BajkalDnes si dávame oddych na pláži, žiadny plán, iba oddych a kúpanie sa v Bajkali. Vonku určite nie je viac ako 20 °C. Aďo s Rišom však ako jediní plnia sľub a kúpu sa v Bajkali. Kúpaním rozumej asi 30 sekundové plávanie, ktoré končí výkrikom „au, to bolíííí“. Chlapci, máte u nás malé bezvýznamné plus. Zvláštny pocit, keď sme sa na geografii učili o tomto najhlbšom jazere na svete a teraz ho máme tu, nohy si v ňom močíme, kým nás kŕče nechytajú. Vyhrávam tu však svoje prvé človeče a preto má Bajkal pre mňa ešte väčšie čaro! Kupujeme si pečeného omula za 50 R, čo je miestna rybacia špecialita. Po ochutnaní si nadávame, prečo sme to nejedli hneď od začiatku, čo sme tu pri Bajkali, také je to vynikajúce. Kupujeme si lístky na bus do Irkutsku za 94 R, teta nám však zle vydala, tak to máme len za 77 R. No áno, mali sme sa ozvať, ale nespravili sme to. Večer zisťujem, že som zabudla PIN simkarty. Vypadá to tak, že som si včera prepila mozgové bunky, ktoré si takéto veci majú pamätať. Tak ako bol Ranbo obeťou našich výsmechov na začiatku v Pekingu, keď si nepamätal PIN bankomatovej karty, tak preberám toto epidemiologické ochorenie po ňom. Veď nech sa majú chlapci na čom zabaviť.

18.7.2010 Nedeľa Lystvjanka – vlak do Novosibirsku

AlexanderRáno je bus plný detí a ich vakov, ešteže sme si kúpili lístky dopredu. Nezabúdam na pečené kura do vlaku, k tomu pytel cibule. Kupujeme tiež uhorky, to len pre ten lepší pocit, že sa nám grgá uhorka a nie niečo iné. Na stanici kupujeme dopredu lístky na vlak z Novosibirsku do Nižného Novgorodu za 4 326 R do plackartneho, tentokrát už spolu. V tomto vagóne som s Riškom, chalani sú spolu vo vedľajšom. Mojim spolucestujúcim je Alexander, 60-ročný ujo, ktorý prišiel v ´68 na tanku do Bratislavy. Zlatý. Rozkaz je rozkaz. Slivovicu i Levice si doteraz pamätá. S chalanmi dávame v stiesnených podmienkach dlhočizné človeče, zas som na tom najhoršie. Brezy, brezy, borovice, brezy, borovice, borovice, ... . Jou, príroda je úžasná, brezy, krajina je zelená, borovice, krajina je rozsiahla, brezy, ... . Vo vlaku je hic, i malá čierna cica, ktorá nám vyžiera odpadky. Pečené kura je po tých paštikách a vifonoch úžasná zmena.

19.7.2010 Pondelok niekde na Sibíri

Už sme viac ako 24 hodín vo vlaku, ide to rýchlo. Brezy, borovice, borovice, brezy, brezy, ... . Na jednej zo zastávok stretávame Dima, ktorý núti svoju dcéru, aby s nami hovorila po anglicky. Dedo Alexander si večer odložil zuby do pohárika na náš spoločný stolík, v noci nahlas chrápal, ale ináč ok.

20.7.2010 Utorok Novosibirsk

Do vystupovania máme 1.5 hodiny, posteľné prádlo odovzdané. Debatujem ešte chvíľu s Alexandrom i burjatskými futbalistami. Po 31 hodinách nás víta Novosibirsk. Naivne si myslíme, že sa o nás budú biť babušky na stanici, tak ako tomu bolo na Ukrajine. Nuž čo, chalani nakoniec objavujú babušku a spolu s ňou i ubytko za 2300 R na noc, 2-izbák. Je to viac, ako sme čakali, ale tak nejak sa pohybujú všetky ceny, i keď neskôr prichádza za nami teta s ponukou za 1500 R. Lacný kraj to tu ale aj tak nie je. Ubytko je však super, teda teplá voda, sprcha, normálny záchod! Myslím, že každý z nás ho patrične využil hneď niekoľkokrát. Na chvíľu ideme do mesta, dávame polievku. Večer 7 % pivčo.

21.7.2010 Streda Novosibirsk

Ráno Aďo buntoší ako prvý, tak sa nejak prirodzene budíme. Ranbovi sa snívalo niečo o Blažíkovi. Chalani dávajú párky s vajcom. V meste kukáme pamiatky, ktorých tu naozaj nie je veľa, aspoň že železničné múzeum je zadara. Dnes sa dozvedám závažnú vec a to význam pesničky o Žužu, vďaka chlapci! Byt máme opustiť o piatej, ale babena prichádza po kľúče až po šiestej, čo nám náramne vyhovuje, lebo vlak odchádza až pred jedenástou. Do odchodu vlaku sa motáme po stanici, jedlo nakúpené. Na stanici vystupujú vojaci, námorníci, aj 10-členné rodiny ich vítajú na staniciach. Miesta OK, akurát chalani tam majú rozvalených vojakov cestujúcich z Vladivostoku, my zas uchrchlanú babku. Spíme celkom dlho, 2x človeče, prevetrávame sa v Ťumeni, odkiaľ je Nasťa Kuzminová. Brezy, brezy, brezy... V Perme rýpeme do jediného geológa našej výpravy, Edžiho, nech si tu teda aspoň vystúpi, ale keďže sme ho zobudili, tak bol dosť nervózny. V človeče sa mi vôbec nedarí, hlavne Ranbo si na mňa zasadol a v okolí jeho a Aďovho teritória si na mňa pekne počkal. Vlak je ok, len tá klíma je naprd, avšak aspoň záchody sa nezatvárajú polhodinu pred či po stanici. Ideme 001 – Rossijou, firmeny.

22.7.2010 Štvrtok Nižnyj Novgorod

Príchod do NN ráno. Ubytovanie hľadáme strašne dlho, babušky žiadne, net žiadny. Ešteže máme ten bedeker. Chalani idú na jeden intrák, plno, nakoniec dostávajú avízo na oldschoolovú ubytovňu. Mne to pripomína SAVku alebo mestskú knižnicu, ubytko za 350 R. Máme dve izby. Sprcha je, takže všetko ok. Ešte kupujeme lístok na vlak do Moskvy, 924 R na 24.7., nočný. Dávame sprchu, ideme do mesta, vlastne ubytko je hneď vedľa hlavnej UNESCO ulice. Toto mesto je určite krajšie, než Novosibirsk. Konečne si dávame čapované pivo za 55 R. Ostávame hodnú chvíľu, potom prechádzka po meste. Aďo s Ranbom zatiaľ stretajú nejakú Lenu, anketárku, ktorá sa k nám pridáva na ďalšie pivčo, len to už dosť píše Ranbovi. Nevadí, Ranbo, Aďo i Edži ostávajú v meste, nás ostatných to nejak ťahá „domov“.

23.7.2010 Piatok Nižnyj Novgorod

Pečorský monastirRáno nám píše Simona, že môžeme prísť do Moskvy aj hneď, tak my vcelku disponovaní ideme na stanicu zistiť vlaky nadnes do Moskvy. Plackarty sa už minuli, tak nechávame Moskvu Moskvou a ideme znovu električkou cez Volgu. Chlapci už medzitým vstali, tak ideme na pláž. Konečne deň voľna, sladké ničnerobenie. Chalani si hľadajú matky svojich detí. Voda teplá, vôbec mi to však nevadí, aj keď je vonku poriadne teplo. Cestou späť ideme do monastiru, kde nás odchytáva miestny Michal mních, ktorý mal mnoho kníh, rád spal na nich (takto pekne to povedal on sám). Veľmi sa čuduje, keď nebozkávame tie ich ikony, ale to ešte nevedel, že nie sme „ich“.

24.7.2010 Sobota Nižnyj Novgorod

Ráno po sprche ideme do Kremľa, kde sa chtiac-nechtiac stávame svedkami pravoslávneho krstu. Krstené dieťa dosť plakalo, malo už asi 3 roky, takže si celkom uvedomovalo ponorenie do vody, či strihanie vlasov. Bolo to celkom strašidelné. Prichádzame naspäť a dávame si ďalšiu sprchu, lebo vonku je obrovský hic a to ešte ani poludnie nie je. Veci nám odkladajú za 20R a my ideme ešte do nejakých monastirov, kostolov, ale ten hic nám nedovolí užívať si to. Pivčo, boršč, prechádzka, pivo, šaurma...pivo dosť zapísalo.

25.7.2010 Nedeľa vlak do Moskvy – Moskva

MoskvaNočným vlakom ideme do Moskvy, trvá to len 7 hodín. Vo vlaku je tma, máme až posledný 16.-ty vozeň, starý a tmavý. V mojom priestore je teta s dieťaťom a Aďo. Už sa ukladám spať, keď prichádza Aďo, že sú s chalanmi v priestore pred weckami a popíjajú šampáňo. Tak som si dala s nimi, pokecali sme aj o živote, zistila som, že títo moji hlapci sú citlivé stvorenia. V noci som nič nenaspala, keďže staršia pani chrápala viac ako traja chlapi dokopy. Ja som proste na to citlivá, čo už. Ešteže to je len pár hodín. V Moskve nás víta obrovský hic. Kukáme na to množstvo ľudí kupujúcich si lístky na metro, a neskôr sa už ocitáme pred slovenským domom, kde nás hostí Sima. Konečne naše písmo, po Číne, Mongolsku a zvyšku Ruska! Dávame sprchy, raňajky a hajde do mesta. Na Červené námestie ideme peškom, čize bývanie máme v podstate v centre. Hic je teda riadny už od rána, prechádzame námestie, Lenina kuknúť nejdeme, keďže tam je neustála šóra. Beháme po Arbate, kde si plánujem kúpiť nejaké tričko s vhodným ruským motívom, no tie, čo sa mne páčia, majú len v mužských veľkostiach. Edžino na osemdesiaty pokus kupuje niekomu magnetku. V obchoďáku si kupujeme suchý obed, lebo nič normálne (cenovo) sme cestou nenašli. Obed teda dávame v parku, kde si od nás bezdomovec pýta čistú vodu. Nuž iný kraj, iný mrav. Ideme ešte kuknúť Lomonosovovu Univerzitu, kde skúšame samospúšte našich foťákov. Pri jazere stretávame miestne holky, od ktorých sa dozvedáme, že boli v Námestove. Však prečo nie. Z vyhliadky moc toho nevidíme, všade je smog. Až doma sa dozvedáme, že to vlastne veľké požiare postihli Rusko. Určite Ranbo zabudol zahasiť cigaretu. Doma dávame človeče, šťastie začiatočníka sa otočilo na Simu, ktorá vyhráva hru po 3,5 hodinách.

26.7.2010 Pondelok cesta domov

Ráno sa zobúdzam veľmi skoro na to, že je veľmi teplo. Roman ide kuknúť Ostankino, my ostatní zapíname STV1 a Olda Hlaváčka s jeho hosťami, pointa vtipov nikde. Balíme sa naposledy, dávame sprchu naposledy, čo nám je vlastne prd platné, keďže aj v stave ničnerobenia sa potíme. Dávame posledné foto, lúčime sa krátko, veď sa vidíme v Bratislave. Metrom a maršrutkou za 100 R ideme na letisko. Let máme odložený o 20 minút, potom ešte znova nám pridávajú minúty. Začína sa búrka, už sme mali aj vzlietnuť, ale nejaká teta sa zdvihla zo svojho lietadla, tak zase si to dávame na rampu. Je to nekonečné, staré dobré vlaky, ktorými sme prešli 8000km ani sme okom nemihli. Turbulencie prežívame a hurá domov. Edžiho kamoši nás berú rýchlo autom do BA, ústa sa nám celú cestu nezavrú. Aďo sa chystá dnes v noci ešte do Chorvátska, mňa chytá zimnica a 40 °C horúčka.

Odporúčam všetkými desiatimi!