Richard Feciskanin

denníky

Transsibírska magistrála – Čína

07/2010

Deň prvý (3.7.2010) – Odlet

Nadišiel deň D. Odchádzame na dlho očakávanú cestu.

Pred odletom Odvoz sme mali dohodnutý s chalanmi, mňa s Lenkou a Ranbom bral Rudo. Ranbo meškal, mal to až 5 minút peši od domu. Zašli sme ešte k Edžimu, kde nakladali druhé auto. Edži bol ešte vláčny, potom ako zapíjali odchod. Roman zabudol takmer najdôležitejšiu vec – Jaríkovku. Kým išiel po ňu, Edži kúpil každému pivo. Cesta bola rýchla, akurát na letisku sme sa trochu pomotali. Check-in prebehol hladko. Aj pasová kontrola. Mali sme čas, tak sme sa zložili. Edži nás nevedel nájsť, tak sa postavil do radu pred náš gate. Dal sa do reči s inými Slovákmi. Boli to Rado a Zuzka, cestujúci do Indie. Tiež prestupovali v Moskve. Prvý let bol rýchly. Najskôr sme si obzreli Bratislavu z výšky, potom aj ďalšie časti Slovenska. Bolo pár mrakov, tak som sa na chvíľu stratil, potom som zbadal Turčiansku kotlinu a už to dole opäť dávalo zmysel. Nad Poľskom už prišlo aj jedlo, no nič moc. Prikúpili sme si s chalanmi aj pivo. O chvíľu už Edžiho lámalo, zaspával posediačky. Pobavili sme sa na ňom a pomaly sme už aj pristávali. Pred vstupom do terminálu nás zase prezerali, aj sme sa museli vyzúvať. Že tých kontrolórov neštípali oči. Mali sme dosť času, tak sme obišli celý terminál. Zistili sme, že ďalší let je z toho istého terminálu, aj keď sme to mali napísané inak. Prebehli sme všetky obchody, zistili sme, kde je najlacnejšie pivo. Stálo 1,5 €. Ja som išiel pozerať futbal, ostatní zatiaľ rozohrali človeče. Po futbale som sa pridal namiesto Romana a nakoniec vyhral. Potom sme sa už pobrali do lietadla. Cestujúci boli rôznorodí, cestovalo kopu mladých. Vedľa mňa boli Belgičania, ďalej Poliaci, vedľa Edžiho sedela Ruska Elena, ktorej sa celý čas pozeral do výstrihu. Ostatní naši sedeli ďalej, vymenili sa, aby boli spolu. V telke sme si s Edžim naraz pustili Simpsonovcov. Potom prišlo jedlo, opäť to isté. Elena nedojedla, tak mi to posunula, dali sme si s Edžim napoly. Spať sa moc nedalo, lebo o chvíľu po večernom odlete už bolo svetlo. Po krátkom zdriemnutí nás už čakala Čína.

Deň druhý – Peking

Ráno sme pristáli v Pekingu. Prešli sme sa veľkým terminálom (a to sme neboli v tom najväčšom), až sme prišli na pasovú kontrolu. Postavili sme sa samozrejme do najpomalšieho radu. Policajti však koordinovali aj ľudí v radoch, tak sme nakoniec išli k inému okienku. Kontrolou sme prešli hladko, nakoniec sme mohli kliknúť ako sme boli spokojní s odbavením. Všetci sme dali pozitívne hodnotenie. Pozitívne bolo, že všetká batožina prišla v poriadku. V bankomate sme si vybrali domácu menu a mohli sme ísť do mesta. Išli sme letiskovým vlakom. K nemu sme však museli vyjsť z budovy a tak sme sa mohli prvý krát nadýchnuť pekinského vzduchu. Či skôr sme sa ani nadýchnuť nemohli. Ostali sme v šoku. Neskôr sme si na to už ako tak zvykli. Pri kúpe lístkov nám skenovali aj batožinu. Mohli sme konečne použiť naše znalosti ako ukazujú Číňania číslo 6. Hostel - recepcia Cestou vlakom sme si obzreli pekinské sídliská. Dve zastávky metrom a potom už peši k nášmu hostelu (Dreams travel hostel). Cestou po ulici sme na všetko pozerali s otvorenými ústami. Bola to pre nás poriadna divočina. Vstup do hostela prerábali, ale vnútri to vyzeralo dobre. Milým mladým Číňankám na recepcii chvíľu síce trvalo, kým našli spôsob ako nás ubytovať v jednej izbe (aspoň chalanov), ale podarilo sa. Potom sme išli riešiť cestu do Mongolska. Najlacnejšia možnosť bola s prestupom na čínsko-mongolských hraniciach. A na ne bola najjednoduchšia a najrýchlejšia cesta spacím autobusom. Išli sme preto riešiť na autobusovú stanicu lístky. Na recepcii nám poradili, ktorá je ta správna autobusová stanica, ako sa tam dostať (našťastie tam išla priama linka) a aj nám to napísali po čínsky, aby sme sa mohli spýtať. V autobuse sme natrafili na Číňana, čo vedel nejaké slová po česky. Mne sa zase prihovárala stará Číňanka. Tak som jej ukázal kam ideme, tiež tam vystupovala a ukázala nám, že stanica je za rohom. Bola to malá stanica s tromi okienkami. Odtiaľ nás poslali preč, k autobusom. Tam sme sa vypytovali na lístky. Poslali nás za veľkým Číňanom, ktorý sedel za pultíkom. Ako sme sa snažili dorozumieť, zbierali sa okolo nás ľudia. Najskôr sa zapojil chlapík, čo vedel rusky, potom našťastie aj chalan, čo vedel anglicky. Najťažšie bolo vysvetliť, že chceme lístky na bus o tri dni. Nakoniec sme všetko dohodli, päťkrát sme sa ubezpečili, že budú mať pre nás šesť lístkov na stredu. Máme prísť dve hodiny pred odchodom, chlapík nás bude čakať s lístkami. Dali nám jeho číslo, ale radšej som si nechal napísať jeho meno, keď ho budeme hľadať osobne. Na konci dohadovania už stála pri nás polka stanice. Na trhu Potom sme zašli do neďalekej reštiky. Jedna čašníčka vedela po anglicky, tak sa nám venovala, bola milá. Prvý krát sme jedli čínske jedlo v Číne a paličkami. Pili sme pivo z farebných plastových pohárov. Cestou späť sme sa zviezli busom ďalej a išli sme do centra, kde sú obchody. Zistili sme, že s cenami to nie je až také slávne. Na skúšku sme si aj zjednávali nejaké blbosti, nič sme nekúpili, ale zistili sme, že sa kľudne dá ísť na pätinu cenu. Vbehli sme do športového obchoďáku, kúpili sme tu len bedmintonové košíky (neskôr aj Edži sandále). Potom sme zamierili do uličky, kde bol čínsky trh. Na začiatku predávali blbosti, tu sme si ja, Aďo a Roman kúpili šiltovky. My vojenské a Roman červenú s obrovským šiltom. Aspoň sa nám potom v dave ľahšie hľadal. Ďalej bolo občerstvenie, veci od výmyslu sveta. Aďo skúsil tri malé škorpióny na paličke. Vraj v pohode, ako čipsy. Dosť unavení sme sa vrátili do hostelu. Ešte sme sa pri pive dohodli na ktorú časť čínskeho múru sa zajtra vyberieme a prvý deň v Pekingu bol za nami.

Deň tretí – Zakázané mesto

V našom pláne na tento deň sme nepočítali s tým, že zaspíme. Darmo, časový posun je časový posun. Tak sme prehodili plán a pobrali sme sa do Zakázaného mesta. Najskôr sme posilnili v (čínskej) reštike na našej ulici. Trolejbusom sme sa zviezli k severnej bráne. V Zakázanom meste sme sa najskôr motali popri malých budovách, jedna ako druhá. Škoda, že vnútri toho neukazovali viac, všetko bolo také prázdne. Kde sa dalo vojsť sme vošli, vonku bolo neuveriteľne teplo. Uličkami, vždy po tienistej strane, sme sa dopracovali do stredu, kde bolo všetko veľké. Nádvoria aj paláce. Našli sme aj stánky, kúpili sme si nanuky. Tu bola lavička pre šesť ľudí a aj keď bola na slnku a neuveriteľne rozpálená museli sme si sadnúť a odfotiť sa. Neskôr mňa a Aďa oslovila Číňanka, ktorá sa chcela s nami fotiť. Prebehli sme najväčšie budovy, kde boli tróny vnútri. Nepremeškali sme možnosť nakuknúť do výstaviek po bokoch nádvoria, kde bol príjemný chládok. Pri východe sme si kúpili fľaše s minerálkou, zamrznutou na ľad. Pred bránou na Tiananmen nás už čakal Mao. Teda iba jeho hlava. Urobili sme si s ním pár fotiek a pobrali sme sa okolo námestia. Vbiehali sme do obchodíkov, aj keď sme boli v úplnom centre, ceny boli lepšie ako sme videli inde. Vchod do zakázaného mesta od Tiananmen Aďo zjednal fajn cenu za čínsku košeľu, no pri výdavku ho chceli obabrať. Peši sme sa prepracovali k obchoďáku plného malých stánkov rozdelených podľa sortimentu. Kúpili sme si čínske perá a tradičné vejáre ako suveníry. Ďalej sme išli k chrámu nebies. Teplo, únava a bohviečo ešte vyvolali prvé nezhody. Tie sme vyriešili kúpou piva a posedením v parku. Budovy už boli zavreté, ale prešli sme sa príjemným prostredím parku v areáli chrámu nebies. Chalani si kúpili miestny hot-dog – čistý párok na paličke. Chutil divne sladko. V centre areálu bolo kopu ľudí. Niektorí púšťali veľké šarkany. Niektorí len tak ležali. Aj my sme si na chvíľu na vyhriatom mramore ohriali kríže. Ďalej sme natrafili aj na skupinky cvičiacich. Park takto večer žil. Pred vchodom sme si dali pivo a opekané pirohy. Boli by ešte lepšie, keby kuchárovi trochu neprihoreli. Pri vstupe do metra nás neposlúchal automat na lístky, ale všadeprítomná obsluha nám s tým pomohla. S Aďom a Ranbom sa nám zažiadala ešte neskorá večera, tak sme vbehli do blízkej reštiky. Mali v menu obrázky, ale mladé čašníčky nevedeli ani slovo po anglicky. Tak sme na papier kreslili prasa (ešte, že malo zatočený chvost a zástrčkový nos, inak by to bol pes), napodobňovali sme kura... Po chvíli vyšiel aj kuchár, ukázal nám, že jedno jedlo, čo sme si vybrali je pečienka. Výber bol aj tak náhodný, nakoniec to bola tá pečienka s nejakými uhorkami, grilovaná zelenina a pikantné kuracie jedlo. Nechápali, že sa o jedlo nedelíme, každý len to svoje. Tak sme sa prispôsobili a jedli každý všetko. Starší Číňan, asi majiteľ, nám ešte ukázal ako to jemu ide s paličkami. Boli sme pre nich exotika, oni o nič menej pre nás, ale posedenie to bolo príjemné. Na hosteli sme stretli dvoch Čechov, čo sa túlali po Číne. Ponúkli sme im Jaríkovku, oni nám nejakú trnku. Pri posedení (už bez nich) vzbĺkli aj vášne, hlasné debaty trvali dlho do noci. Lenka nám aj vynadala, že nemôže spať.

Deň štvrtý – Veľký čínsky múr

Ráno sme opäť zaspali, teraz hlavne kvôli tomu, že sme išli neskoro spať. Lenka zistila, že jej niekto v noci stúpil na na zemi položený telefón (najskôr ja). Vychystali sme sa a pobrali busom na zastávku odkiaľ odchádzajú autobusy na múr. Vystúpili o zastávku ďalej, tak sme sa museli trochu vracať. Cestou nás oslovil Číňan, či ideme do Badalingu (kam najviac ľudí chodí na múr). Ukázali sme mu znaky, že inde na múr. Išiel tiež smerom k nástupištu, tak začal s nami veselo debatovať. Na to, že sme mu rozumeli iba slovo Badaling v jeho prvej vete, sme si super pokecali. Na nástupišti sme však zistili, že autobusy odchádzajú iba do dvanástej. Bolo už takmer pol jednej, tak nám nezostávalo nič iné ako zjednať taxík. Na to v akej situácii sme boli, sme zjednali dva taxíky za prijateľných 100 ¥ na osobu za odvoz tam a späť (50 + 50 km) a s čakaním na nás, čo celé trvalo asi 4 hodiny. Pár yuanov dali na benzín a na mýto, inak aj tak mali na nás pekný zárobok. Odviezli nás na miesto, pred vstup na časť múru v Juyongguan. Vyberali sme si nie podľa krásy múru, ale podľa dostupnosti, keďže sme moc času nemali. Juyongguan Každopádne je to veľmi strategická časť múru. Kúpili sme si minerálku a poď ho na múr. Najskôr sme sa museli rozhodnúť na ktorú časť pôjdeme. Bol tam menší a väčší okruh. Strihli sme si, vyhral menší. Chvalabohu. Lebo bola úmorná horúčava a neboli sme úplne plný síl. Najskôr sme si splnili povinnosť a odfotili sme sa. Edži aj so samopalom, ktorý mu Aďo vliekol zo Slovenska a Roman opravoval po zlomení v lietadle. Neskôr ho povyše nechal ako dar čínskemu ľudu, vlastne im ho vrátil, veď bol 'made in china'. Povyše bolo len kúsok, lebo schody boli riadne strmé, miestami aj vyše 60 °. Riadne sme sa zapotili. Pri každej strážnej vežičke sme v tieni oddychovali. Vyššie to už bolo miernejšie. To sme už boli riadne vyšťavení, ja som mal aj žalúdočné problémy. Hore sme dali pár fotiek, Edži aj pri certifikáte. Dole to tiež bolo riadne strmé, ale zbehli sme to rýchlo. Dole sme si dali oddych v tieni. Zbadali sme aj zdroj vody, pustili nám ho, ochladili sme sa trochu. Celý čas sme išli ponad jazierko, uvažovali sme, že sa v ňom schladíme. Z miesta, kde sme zišli sa k nemu nedalo dostať, škoda. Domy v hutongu Prešli sme okolo stánkov so suvenírmi. Predavačky vykrikovali zborovo "Luka, luka, čipa, čipa", čo bolo vlastne anglicky "Look at, look at, cheeper, cheeper". Aj tak mali všade to isté a aj za rovnaké ceny. Jedine Edžimu nestačila fotka pri certifikáte a kúpil si aj tričko s čínskym múrom. Cestou na parkovisko, kde nás čakali taxíky, nám ponúkali iné autá lacnejší odvoz do Pekingu. Nechceli sme tam nechať dohodnutý odvoz a išli sme späť našimi taxíkmi. Chceli sme ich ukecať, nech nás odvezú až domov, ale bolo to pre nich moc v centre, tak nás zobrali tam, kde nás naložili. Naspäť sme išli trochu inak, časť mimo výpadovky, aby sme videli viac. Busom sme sa zviezli naspäť na hostel. Tu sme dali oddych, chalani išli na nákup oblečenia, Lenka si kúpila Lomo. Večer sme išli spolu do turistickej uličky, čo bola neďaleko, krížom cez náš hutong. Popozerali sme suveníry, vyberali sme, kde sa najesť. Nemali sme šťastnú ruku. Dali sme si zvláštne polievky a potom kuracie mäso, ktoré bolo aj s kosťami. Bolo treba poriadne sa prehrabovať a kopu odpadu zostalo. Objednali sme si tiež ryžové víno – 6 (zistili sme, že džbánikov). Mali už len 5. Aj keď nebolo vôbec silné, pili ho z maličkých štamprlíkov. Kým sme rozliali tých 5 malých džbánikov aj sme sa unavili. Báli sme sa, aby to nebol nejaký skrytý tromf ako burčiak, ale nič. Cestou domov sme sa prešli krížom úzkymi uličkami hutongu, niektoré dvory vyzerali odstrašujúco. Potom už zostávalo len si vychutnať poslednú noc v Pekingu.

Deň piaty – Z Pekingu na hranice

Ráno nás čakalo balenie. Keď sme hlavné veci pobalili, tak sme šli ešte využiť posledné hodiny v Pekingu. Zamierili sme do predajne čajov cez ulicu. Mladé predavačky vedeli aj trochu po anglicky. Jedna sa nás ujala, pripravila nám malú ochutnávku. Ochutnali sme tri druhy, aj sme dva z nich kúpili. Každý nejaké čaje kúpil, či už nabalené alebo si nechal navážiť. Potešili nás aj papierové poldecáky, z ktorých sme chutnali čaj, keď naše umelé už dožívali. Autobusová stanica Zbehli sme pozrieť mobily, no cenové relácie nič moc. Chcelo by to ísť ďalej do špecializovaných obchodov. Keď z mobilov nič, zamierili sme kúpiť nejaké suveníry. Včera sme to obzreli, tak sme išli naisto. Ja som si kúpil tričko, kupovali sme nejaké predmety z ručne robeného papiera a tak. Potom sme sa už dobalili a šli sa odubytovať. Boli s tým trochu zmätky, lebo Lenka spala u nás, nie kde mala určené, a preto Číňanci nevedeli, ktorú posteľ tam môžu upratať. Nakoniec to pochopili a šli sme smerom na stanicu. Najskôr sme sa išli najesť, vyšlo nám to na reštiku, kde sme boli prvýkrát. Čašníčka si nás pamätala, dokonca si pamätala, čo kto jedol. Teraz sme si však dali na rozlúčku s Pekingom jednotne kačku. Bol to zaujímavý typ, jedla sa s malými sezamovými žemličkami. Nechali sme jej tringelt a pobrali sme sa na blízku stanicu. Na chodníku nás dobehla, že sme si zabudli peniaze. Och, tak sme ju prehovorili, že je to pre ňu. Na stanici nás už vyzeral Číňan, s ktorým sme dohadovali lístky. Náš spací autobus Čakal pri ňom ďalší so štósom lístkov a predal nám 6 podľa dohody. Do odchodu sme mali skoro dve hodiny, tak sme sa traja vybrali na nákup do blízkeho Carrefouru. Všade samé veci a nikde sme nevedeli nájsť potraviny. Boli na vyššom poschodí. Pobehali sme to celé, vyberali sme, čo kúpiť na cestu. Keď sme odchádzali s nákupom, už nás tí zo stanice prezváňali. Čo sa deje? Bola ešte hodina do odchodu. Edži nám už bežal oproti, že máme rýchlo ísť, že nám chcú nakladať batožinu. Keď sme prišli, batožina už bola naložená. Nedebatovali, jednoducho to odviezli. Chvíľu sme posedeli, poobzerali náš spací autobus. Potom zostávalo len sa uložiť na svojich miestach. Na nohy moc miesta nebolo, vystrieť som si ich veľmi nemohol. S dvadsať minútovým meškaním sme vyrazili smerom na mongolské hranice. Šli sme po tej istej výpadovke smerom na Badaling, ako keď sme išli pozrieť múr. Mohli sme si tak opäť obzrieť múr, ktorý sme prešli. Ďalej sme prechádzali okolo viacerých iných kusov čínskeho múru. Keď sme prešli pás hôr krajina nebola obzvlášť príťažlivá. Odpočívadlo Po troch hodinách sme zišli z diaľnice, až na cestu bohviektorej triedy. Aj z tej sme zrazu zišli, zamierili sme do veľkého dvora, kde vôkol boli iba rozpadnuté budovy. Nie, nebrali nás na orgány, bolo to odpočívadlo. Jeden autobus tu už stál a za chvíľu pribudli ďalšie tri. Bolo tu samozrejme WC – múr oddeľujúci tých vnútri od priestranstva. Vnútri už bolo iba pár dier a jeden žľab, všetko spolu na ploche asi 6 m2. Zaujímavý pocit čúrať s čupiacim Číňanom pol metra za chrbtom. Rýchlo sme odtiaľ utekali, bol tam hrozný smrad. Jedna z budov bola akási jedáleň, dalo sa tam kúpiť jedlo. My sme to nevyužili, len sme si tam posedeli. Po trištvrte hodine sme opäť nastúpili a teraz už po tme sme postupovali ďalej. Prešli sme moderným vysvieteným mostom a dostali sme sa ešte na chvíľu na diaľnicu. Potom cesty už boli len užšie. Z plytkého spánku sme sa v noci prebrali, keď už zmizol aj asfalt a kúsok sme šli po hrboľatej prašnej ceste. Onedlho sa už naša cesta autobusom mala končiť.

Deň šiesty – Erlian

Na hraniciSkoro ráno som sa prebudil, keď autobus zastal a ktosi na kraji mesta vystupoval. Keď som sledoval nápisy, zdalo sa mi, že všade vidím jednoduchý znak, ktorým začína Erlian. A naozaj, o chvíľu sme boli na konečnej, na "autobusovej stanici" v Erliane. Ako supy sa tu zbehli taxikári na gázikoch. Každý len nech nastupujeme k nemu, bolo im jedno, že batohy máme ešte v autobuse. Aj som niektorým dotieravým vynadal po slovensky. Keď ruch ustal, zjednávali sme cenu za odvoz cez hranicu. Podľa prvotného vykrikovania sme pochopili, že mestečko v Mongolsku za hranicami Zamyn-Üüd sa vyslovuje Zamüd a to sme iba opakovali. Dohodli sme si odvoz jedným z gázikov. Naložili batohy a šli. Šofér sa pýtal na hotel, my sme stále len Zamüd, tak pochopil, že nechceme ísť na pár hodín do hotela, ale chceme ísť na hranice. Vysadil nás na parkovisku pred hranicou, ukázal, že príde ráno pred otvorením hranice. Zložili sme sa, obzreli okolie. Začínalo svitať. Najedli sme sa a zvyšný čas sme si krátili hraním človeče. To už na parkovisku boli aj iné skupinky turistov. Na našu hru sa prišli pozrieť aj dvaja pohraničiari. Ráno došiel náš gázik a chlapík nám povedal, že príde iný, a tým pôjdeme. Pasažieri Tak sa aj stalo. Prišiel iný, ale už bol pekne naložený. Ako to myslia v bedekri, že cez hranicu chodia len terénne autá a že bývajú riadne naložené sme pochopili, keď vysvitlo, že máme ísť jedenásti. Mali sme ešte hodinu času, kým sme išli na hranicu, aby sme sa na to pripravili. Dvaja z Mongolov, ktorí mali ísť s nami vedeli trochu česky. Bol to mladý pár cestujúci z Prahy. Trochu sme podebatovali. Rovnako aj s ďalšími dvoma mladými, tí zas vedeli anglicky. Poznali našich hráčov, sledovali majstrovstvá sveta vo futbale. Vďaka tomu kopu ľudí poznalo našu krajinu. Potom prišlo na rad nastupovanie. Batohy sme ledva natlačili dozadu, viezli tam všeličo na predaj do Mongolska. Za 5 Juanov nám šofér dal akýsi lístok na prechod hranice. Na zadné sedačky sme sa naskladali šiesti, vpredu boli piati, jeden dokonca naľavo od šoféra. Našťastie sme išli asi len dve-tri minúty. Potom sme v budove prešli cez pasovú kontrolu. Išlo to hladko, museli sme odovzdať aj lístok, že sme šli autom. Opäť sme mohli tlačidlom ohodnotiť úradníka. Pre istotu všetci hodnotili pozitívne. Počkali sme sa pred budovou. Išli už aj ďalší, a náš gázik nikde. Po pol hodine došiel, že zoberieme ďalších piatich. Bola to skupina židov a Češka. Šestnásti? To by sme asi nedali. Tí to odmietli a šli s iným. Tak sme sa opäť natlačili a po pár minútach sme boli na mongolskej hranici.

Môžete si pozrieť aj niekoľko ďalších fotiek z čínskej časti výletu.

A v Mongolsku...