Richard Feciskanin

denníky

Transsibírska magistrála – Mongolsko

07/2010

Ako sme prišli sem...

Deň šiesty (8.7.2010) – Zamyn-Üüd

Zamyn-ÜüdPo pár minútovej ceste gázikom sme vystúpili pred skromnejšou budovou, kde bola mongolská pasová kontrola. Vypísali sme vstupné lístky, našťastie jedna strana bola po anglicky. Keď sme sa dostali na rad, skontrolovali víza, zobrali vstupný lístok a bolo. Gázik čakal pri východe, akurát na šoféra sme museli zavolať, keď sme boli všetci už natlačení vnútri. Prekľučkoval sa pomedzi odstavené nákladiaky a po ďalších troch minútkach jazdy sme boli v mestečku Zamyn-Üüd. Bola to skôr malá dedina s veľkou stanicou a námestím pred ňou. Zaplatili sme za odvoz a pobrali sme sa na stanicu. Naši mongolský spolucestujúci sa ponúkli, že nám pomôžu s kúpou lístkov. Prišla však smutná správa, lístky na dnešný vlak už nie sú. Aj oni sa chceli dostať do Ulaanbaataru, tak sme museli čakať, čo vymyslia. Zložili sme sa na stanici. Vybrali sme si mongolské peniaze, niektorí sa išli najesť. Pri nás sa objavili ďalšie skupiny turistov, ktorí sa márne pýtali na lístky. Zamyn-Üüd Niektorí rovno kúpili na ďalší deň. Boli sme unavení a riešenie neprichádzalo. Jedni hovorili o džípe do Ulaanbaataru, párik chcel radšej skúsiť ukecať sprievodkyňu aby ich pustila do vlaku aj bez lístka a kúpia si ho u nej. Chalan nám pomohol kúpiť lístky aspoň na ďalší deň. Aj tak sme sa nevzdali toho, že do Ulaanbaataru pôjdeme ešte v ten deň. Vybrali sme sa s Edžim a Aďom na námestíčko obzrieť šmelinárov s lístkami a prípadné ponuky na odvoz. Videli sme ako žije toto mestečko na hraniciach. Žije obchodníkmi, priekupníkmi, šmelinármi a vlakom. Lístky na vlak ponúkali len domácim. Pomotali sme sa okolo parkoviska, okolo hráčov biliardu, zjavne nafetovaných. Aj keď sme vyzerali dosť turisticky a bezradne, tak nám nikto cestu neponúkol. Zmierili sme sa s tým, že tu zostaneme ešte 27 hodín a šli sme hľadať ubytko. Najskôr skupinka zbehla k dvom hotelom rovno pri nástupišti. Obsadené, prípadne rezervované do odchodu vlaku. Potom sa pobrali do "centra". Po chvíli prišli s tým, že zohnali fajnový hotel za dobrú cenu, hneď pri námestí. Recepčná, aj keď sme si veľmi nerozumeli, nám dala dve izby po troch a tiež aj zľavu. Hotel bol nový, pekný. Len všetko bolo také mongolské, nakrivo, niečo chýbalo a tak. Po chvíli sme zistili, prečo máme zľavu. Voda nie je ešte zapojená. Funkčné WC je len na prízemí a hore sa nosí voda v nádobách. Mongolka nám vyniesla 10 l vody na štvrté poschodie, natrápila sa. Odtiaľ sme si mohli brať. Mali sme na izbe aj rýchlovarnú kanvicu, tak sme si ju mohli aj zohriať a trochu sa umyť. Po chvíli oddychu sme šli pozrieť ako vyzerá vlak, ktorým zajtra pôjdeme. To, čo sme videli nás zaskočilo. Obrovské množstvo ľudí, každý toľko vecí koľko unesie a niektorí aj viac. S blížiacim sa odchodom narastala nervozita, deti boli vnútri a mama vonku, batožina vonku, majitelia vnútri... Na konci už od dverí odháňal strážnik aj s použitím paralizátora. Divočina. Na námestí sme si pozreli nástup rôznych uniformovaných ľudí. Zároveň bol vedľa program asi k slávnostnému otvoreniu novej budovy stanice. Potom prišiel transsibírsky vlak smerujúci do Pekingu. Nikto nevystupoval ani nenastupoval, pokoj, ochranka. To by bola nuda. Ešte sme sa zastavili na večeru v reštike a kúpili sme si pivo na izbu. Oddýchli sme si. Edži a Aďo ešte vybehli večer von, pozrieť nočný život v Zamyn-Üüde.

Deň siedmy – Do Ulaanbaataru

Štvrtá triedaV najprepychovejšom ubytku (teda okrem tej vody) sa nám aj dobre spalo, vyspali sme sa do ružova. Dali sme si raňajky a pokračovali sme v oddychu. Na obed sme zbehli dole do hotelovej reštiky. Nebola veľká, pre nás sme si spojili dva zo štyroch stolov. Výber jedla bol zložitejší, neboli obrázky. Rozumeli sme akurát мах – mäso. Aj tak bolo vyberanie zbytočné, lebo z mála ponúkaných jedál mali iba dve. Neskôr sme zistili, že takýto stav je skôr pravidlom. Aj tak to boli vždy kúsky nejakého mäsa z prílohou. Servírovala sa tým pádom len vidlička. Po obede sme sa zbalili a odubytovali. Presunuli sme sa na stanicu. Počas čakania sme v potravinách nakúpili jedlo a minerálku. Vlak pristavili asi hodinu a pol pred odchodom. K nášmu vagónu sme boli blízko, po skúsenostiach zo včera sme sa hneď postavili do radu pred dvere. To už sa okolo nás vytvorila rada. Správne, okolo nás. Ale keďže nás bolo šesť, vedeli sme sa strategicky rozostaviť, aby sa ľudia stavali až za nás. Mohli sme si prezrieť veci od výmyslu sveta, ktoré všetci brali so sebou. Od mechu cibule a zemiakov, cez vrecia s oblečením (samozrejme aj s figurínou), sušiaky na prádlo a stoličky až po pneumatiky. Hodinu pred odchodom otvárali vlak a šou sa mohla začať. Do vnútra sme sa dostali medzi prvými po skontrolovaní lístkov a mien v pasoch. To už hore dole behali najatí nakladači nákladov cestujúcich. Po chvíli sa zaplnili odkladacie priestory a nastúpila na rad fantázia, kde čo popchať. Ranbo sedel vedľa, tak sa nám podarilo ustrážiť si nejaké voľné miesto. Aj keď bolo po dvadsiatich minútach všetko plné, tak nakladanie pokračovalo až do odchodu vlaku. My sme len oči prevracali. Pomaly sme robili ústupky z vyhradeného miesta, keď sme videli ako na to Mongoli zazerajú. Aj batohy položené na odkladacom priestore im nedali pokoj, keď po strop bolo ešte 30 cm voľného miesta. Rukami sme im vysvetlili, že sú krehké. Gobi Nakoniec nás aj tak ukecali a vopchali pod ne pár krabíc. Ranbo zistil, že má miesto o kúsok ďalej, tak keď odišiel, ľahol som si na vrchné ležadlo. Postupne aj ďalší z nás, no nie všetci mali také šťastie. Aďo preto behal po vlaku hľadajúc niekoho zodpovedného. Mongoli len krútili hlavami. V štvrtej triede, ktorou sme šli, boli na dve ležadlá traja ľudia, čiže vo vagóne by malo byť 81, odhadom nás tam bolo asi 150. Zvláštne, keď lístky sú na meno a kontrolujú sa pri nástupe. Ale keď sme ležali, bolo všetko OK, mohli sme pozerať nehostinnú krajinu za oknom. Trať lemoval plot a kopa odpadkov. Situácia sa zmenila s večernou zastávkou v trochu väčšom mestečku. Po nej ľudia už prekladali opäť náklad tak, aby si ich čo najviac mohlo ľahnúť. Mne sa menili spolucestujúci, tak chalan prišiel ako tretí k dvom obsadeným ležadlám. Ukazoval mi lístok, že tam má miesto, ja jemu to isté. Mongoli odvedľa ma podporili v tom, že ja mám horné ležadlo. Tak namrzený odišiel a ja som si ležadlo mohol vychutnávať celú noc.

Deň ôsmy – Ulaanbaatar

Piece Av. – hlavná ulicaRáno som sa zobudil do zelenej krajiny. Šedo-hnedé nič bolo za nami. Od ostatných som sa podozvedal ako dlho sa im podarilo využiť ležadlo. Ani zďaleka nie toľko ako mne. Tak som ráno aspoň na nejakú hodinku a pol pustil zdriemnuť Aďa, ktorý to mal najhoršie. A to pomáhal spolucestujúcim odpratať veci z jeho ležadla. Z rozhovoru s Mongolmi v noci sa dozvedeli, že Ulaanbaatar je mesto západného typu. Ako sme prichádzali do tohto mesta, tak len ploty, v nich jurty, neporiadok, zeleň nikde. V diaľke bolo aj pár výškových budov, jedna dokonca aj presklená. Možno vďaka tomu. Na stanici bol riadny ruch, rodiny už čakali a začalo sa vykladanie vlaku. To šlo rýchlejšie ako nakladanie. Zo stanice sme sa pobrali peši do centra. Išli sme za Sergom, ktorý mal mať pre nás ubytovanie. Išli sme po hlavnej ulici, všade prach. Smerom k centru ho bolo už aspoň menej, už boli všade chodníky. Vedeli sme kde máme ísť, no nevedeli sme nájsť vchod. So Sergom v reštike Pár ľudí nám chcelo pomôcť no nevedeli. Vchod bol hneď prvý, no museli sme ísť dookola z dvora, čiže bol na konci. Sergo býval až hore. "Češi? Slováci? Dobře." Bral nás do hotela, za dohodnutú sumu (5$ na osobu a noc). Akurát prišli aj nejakí Belgičania, tých bral tiež, no od nich pýtal viac. Hotel mal štyri, či päť izieb. Nám dali trojku, kde sme doniesli ešte jednu posteľ a malinkú dvojku, nad ktorou bol nápis recepcia. Na oboch bola chladnička a telka. V tej väčšej aj kúpelňa so záchodom, no len studená voda. V teplej vode sa dalo osprchovať v podobnej kúpelni na chodbe, ktorá slúžila aj ako práčovňa. Mne stačila aj studená. Po ubytovaní sme sa išli najesť aj so Sergom. Zamierili sme hneď do susednej reštiky. Iba sa rozbiehala po dlhej noci vraj. Sergo chvíľu s nami debatoval, chvíľu odbiehal k inému stolu, kde mal nejakých dvoch kamošov. Dali sme si len chušuur (хушуур), mongolské obľúbené jedlo, čo je placka plnená mäsom a pivo. Mongolské železnice, predaj lístkov Keď došlo na platenie vysvitlo, že máme platiť aj za ten vedľajší stôl. Čašníčka bola Ruska, čo vedela po anglicky, tak sme to riešili. Videla, že sme len prišli do Mongolska a sme zmätení. Tak to nejak poriešila. Zaplatili sme len za náš stôl. Sergo bol už opitý, tak sme sa vytratili. Išli sme riešiť lístky na vlak do Irkutsku. Predajňa lístkov neďaleko stanice, bola zastrčená, ale označená. Podľa informácií sme očakávali sumu 30 – 50 tisíc ₮ (tugrikov). Lístok stál ale 80000 a to nás zaskočilo. Tak sme si to ešte nechali prejsť hlavou. Išli sme pozrieť (pohľadať) českú reštiku, ale nepodarilo sa nám to. Keby sme vedeli, kde presne hľadať a nie len približne... Boli sme z toho všetkého rozladení. Tak sme na ulici dali ešte chušuur a šli sme kúpiť lístky. Bol to medzinárodný vlak, tak najhoršia bola len druhá trieda – kupé. To bude skok o dve triedy. Cestou späť sme zvolili inú trasu. Zastavili sme sa ešte na večeru v reštike. Opäť tu mali len pár jedál z ponuky a všetky dosť podobné. Po ceste sme ešte nakúpili v potravinách a šup na hotel spať.

Deň deviaty – Naadam

Ráno nás prebudilo klopanie na dvere. Bol to Sergo. Máme sa rýchlo chystať, ide sa na Naadam. Sergo bol vyobliekaný, veď je to najväčší mongolský sviatok. Už od nášho príchodu jazdili po Ulaanbaatare autá ovešané mongolskými vlajkami. Keď sme sa vychystali, išli sme na Suchbaatarovo námestie. Išli s nami aj Belgičania. Našťastie sa Sergo venoval hlavne Belgičanovi. Na námestie sme prišli medzi prvými. Kým sa to začalo zbierať urobili sme pár fotiek. Táto časť Ulaanbaataru vyzerá ako normálne mesto, však sme stáli na centrálnom námestí pred parlamentom. Sviatočné oblečeniePostupne začali prichádzať nejaké vojenské kapely. To už bolo okolo nás kopu turistov a samozrejme aj domácich. Tí boli vyobliekaní, niektorí v tradičných odevoch, v slávnostných uniformách... Skoro každý z nich mal nejaké to vyznamenanie. Aj vedľa nás stojaca starká mala dva odznaky, nejaký rád pre zaslúžilé matky. Policajti obstúpili celý priestor. Prišli jazdci, zosadli a vošli do budovy parlamentu, pred ktorou tróni sám veľký Džingischán. Po chvíli vyšli a za zvukov fanfár priniesli 9 práporov z chvostov, ktoré potom slávnostne odniesli na štadión, kde sa konali súťaže. My sme sa tam s davom presunuli tiež. No slávnostné otvorenie sme si nechali naživo ujsť. Videli sme časti v telke. Nechcelo sa nám do tlačenice a platiť 20 $. Okolo štadiónu však bolo kopu stánkov. Dalo sa tu kúpiť takmer všetko. My sme kúpili hlavne nášivku mongolskú zástavku, pohľadnice, zasýtili sme sa výborným chušuurom. Roman si kúpil aj tradičnú mongolskú čiapku. Návštevníkov, súťažiacich, vystupujúcich bolo kopu, na chvíľu sme sa medzi nimi aj potratili. Cestou do centra sme sa zastavili v outdoorovom obchode s tým, že tu sú tieto veci lacné. No nie v tomto, ale aspoň nám poradili ohľadom autobusov. Zbehli sme do informačného centra, popýtať sa na nejaké veci. Na ulici sme našli mobil a o chvíľu aj šťastného majiteľa. Prechádzali sme sa ďalej ulicami Ulaanbaataru a boli sme už aj poriadne hladní, lebo sme sa nevedeli dohodnúť kam sa pôjdeme najesť. Kopu reštaurácií bolo kvôli Naadamu aj zavretých. Lukostrelec Nakoniec sme skončili v kórejskej, mohli sme si zopakovať jedenie paličkami. Odtiaľ sme šli do prírodovedného múzea, hlavne kvôli kostrám dinosaurov, ktorých sa našlo v Mongolsku kopu. Bolo to také obyčajné múzeum s vypchatými zvieratami a všetkým, čo do takéhoto múzea patrí. Jedna veľká hala bola venovaná dinosaurom, bolo tam pár kostier. Zvláštna nám prišla miestnosť predstavujúca prvého mongolského (zároveň aj ázijského) kozmonauta a prvého Mongola, ktorý vystúpil na Mount Everest (v roku 2005). Na celom múzeu bolo zrejmé, že exponáty majú svoj vek. Ale nejaké iné by nás tu prekvapili. Cestou na hotel sme vbehli ešte do niekoľkých obchodov so suvenírmi, zväčša len obzerali. Pri hoteli sme ešte nakúpili potraviny a pivo. To sme si dali doma pri pozeraní telky. Dookola dávali súťaže Naadamu a reprízy zápasov z majstrovstiev sveta vo futbale. Už nad ránom ma zobudil budík a šiel som k chalanom pozerať finále Španielsko – Holandsko. To sme pozerali len my s Aďom. Takmer v polospánku, ledva sme dopozerali predĺženie.

Deň desiaty – Terelž

Korytnačia skala Sergo tvrdil, že príde o 10-tej a pôjdeme do národného parku Terelž. Do pol jedenástej neprišiel, tak sme išli po vlastnej osi, čo nám aj viac vyhovovalo. Išli sme na bus, ktorý odchádza spred hotela Narantuul, to bolo od nás len kúsok. Autobus bol pristavený, bol aj dosť plný. O chvíľu prišiel aj druhý, vošli sme do neho. Naplnil sa veľmi rýchlo, ja som už sedel len na zemi, kým ostatní obsadili zadný rad sedačiek. Autobus sa pomaly blížil k horám, prechádzali sme okolo kempov. Už nás obklopovali skalnaté kopce, obzerali sme si pekné scenérie. Prešli sme okolo Korytnačej skaly a nechali sme sa viezť ďalej. Kľukatou cestou sme sa cez kopec dostali na druhú stranu do údolia Terelž. V osade sme stretli poľský párik, chystali sa niekoľko dní stanovať v parku. Kedže my sme mali len jednodňový výlet, rozhodli sme sa vrátiť ku Korytnačej skale. Popri hotelových komplexoch sme sa pobrali smerom späť. Na lúke sme si dali malý obed. O chvíľu išiel autobus, tak sme ho stopli. Pri odbočke ku skale sme vyskočili. Na poľnej ceste bolo celkom živo, najhoršie boli kúdoly prachu, čo autá vírili. Pofotili sme sa pred skalou, povedal som najobľúbenejší vtip o korytnačke. Ku chrámu Obzreli sme obchodík so suvenírmi. Zastavili sme sa v reštike, turisti jedli, domáci pred televízorom si nenechali ujsť zápasenie počas Naadamu. Jedného však Roman s Edžim vytiahli od zábavy, lebo ponúkal ťavu a chalani sa chceli odviezť. Trvalo to len pár minút a už boli naspäť. Pobrali sme sa k budhistickému chrámu v kopci na konci údolia. Mierny výstup trval hodinku. Výhľad na celé údolie bol parádny, nečudo, že to bolo miesto meditácií. Panorámu kazila akurát budova so žltou strechou neďaleko od chrámu. Keď sme sa pokochali a pofotili, zbehli sme k tým budovám, predávali tam chušuur. Rovno pred nami ho robili aj pražili. No tomu pred štadiónom sa teda nevyrovnal. Druhou z ciest sme sa pobrali naspäť ku skale a na cestu, kde chodí autobus. Ešte sme si chceli kúpiť pivo, ale povedali nám vyššiu sumu, ako keď sa bol predtým Edži pýtať. To sa stávalo častejšie, ale keď títo nám to za pôvodnú nechceli predať, tak sme sa im na neho vykašľali. Sadli sme si na zábradlie pri ceste a čakali sme na autobus. Z chrámu Ten mal ísť až takmer za hodinu. No po chvíli pri nás zastavilo auto, ktoré sme si už pred tým všimli. Bolo to osobné auto, podomácky upravené do terénu. Šofér povedal len Ulaanbaatar a my sme prikývli. Nevedel ani slovko po anglicky. No dohodli sme aj cenu za odvoz (písaním na zaprášené okno). Ranbo zjednal z 20 tisíc na 17 :-), že vraj ho nechcel zdierať. Bolo to len 1,5 krát viac ako by stál autobus, tak sme pristali. Spýtali sme sa či nevadí, že sme šiesti. Jasné, že nie. Išiel trochu divoko. Aj nám chcel zastaviť pri nejakých menších atrakciách, ale mali sme už na dnes dosť, tak sme mu len ukazovali "rovno na Ulaanbaatar". Na jednom mieste zastavil a vystúpil. Tak aj my. Vyvetral sa, hodil kamienok na hromadu a mohli sme pokračovať. Cesta ubiehala rýchlo, obiehal autá zľava sprava. Každú chvíľu telefonoval, no nikdy nič nevovoril, iba počúval. Nevedeli sme, čo si máme o tom myslieť. Keď sme prechádzali okolo policajnej hliadky vytiahol okienko (s tmavou fóliou), skrčili sme sa. Nezastavili nás. Keď sme sa opäť spýtali, či je OK, keď nás je toľko, tak s kamennou tvárou vytiahol z náprsného vrecka policajný preukaz. Pobavili sme sa na tom. Chcel aj nadviazal rozhovor, no nerozumeli sme si nič. Tak si aspoň pospevoval pesničky, čo hrali v rádiu. Celkom dobre mu to išlo. Autá čakajúce na zaplatenie za vstup do mesta sme obišli, len zamával preukazom. Nerozumel kam chceme ísť, tak sme povedali Suchbaatar, to už pochopil. Z centra sme to nemali až tak ďaleko. Po Ulaanbaatare meral kilometre, zaúčtoval nám navyše 2500 ₮. Aj tak sme mu nechali rovných 20000, veď sme mali ďalší neopakovateľný zážitok. Cestou sme si ešte nakúpili. Po celom dni na čerstvom vzduchu sme zamieri do postelí skoro.

Deň jedenásty – Zbohom Ulaanbaatar

Budha Ráno sme sa konečne zobudili prirodzene, bez budíka. Rýchlo sme sa zbalili a vypratali. Spýtali sme sa na odloženie batohov v hoteli do večera, nech nebeháme s nimi po celom meste. Zjavne to bola nezvyčajná požiadavka. Ale vyšli nám v ústrety a mohli sme si dať batohy do malého skladu hneď vedľa recepčnej izby. Prvý bod prehliadky bol neďaleký kláštor Gandan Chiid (celým názvom Gandantegchinleng Chiid). Je to najvýznamnejší budhistický kláštor v Mongolsku, jeden z mála, ktorý prežil komunistickú éru. Najskôr sme obišli bočné budovy. Doslova obišli, lebo okolo nich boli modlitebné valce a chceli sme si aj my zatočiť. Prepracovali sme sa na centrálny priestor. Ponúkali tu na predaj naozaj pekné obrazy. Zlatým klincom prehliadky bol zlatý Budha v jednom z chrámov. V chráme, ktorý ukrýval 26,5 m vysokú sochu sa nesmelo fotiť. Jasné, že sme si sochu cvakli aspoň bez blesku. No strážnik nás zbadal, tak sme museli fotky vymazať. Nevadí, o chvíľu sme urobili ďalšie. Vošli sme aj do jednej budovy, kde boli mnísi, bola tam parádna výzdoba. Návštevu kláštora sme ukončili v obchodíku so suvenírmi, nakúpili sme vonné tyčinky. Cestou po meste sme vbiehali do ďalších obchodíkov so suvenírmi. Nakoniec sme zamierili do State department store. Najskôr do oddelenia suvenírov, kde sme nakúpili drobnosti. Nevedel som si vybrať z ponuky tričiek, žiadne ma neoslovilo. Rozmýšľal som aj nad reprezentačným dresom Mongolska, ale bol strašne škaredý, vyzeral ako model 1988. Nákupy Najväčšie nákupy prišli v oddelení s outdoorovým oblečením. Ja som v podstate nič nepotreboval, ale hlavne Edži využil zhruba tretinové ceny oproti tým našim. Kúpil northface bundu a ešte jednu inú značku. Najviac ho nasral Roman, ktorý si vzápätí kúpil takú istú. Ranbo sa zameral na basketbalky, trochu mal problém vysvetliť predavačovi, že loptu nechce nafúkať, ale úplne vyfúknuť, aby si ju mohol zabaliť. Po úspešných nákupoch ešte prišli na rad zásoby na cestu vlakom do Irkutsku. To sme vybavili v supermarkete na prízemí. Kým sme sa čakali vonku padlo pár kvapiek, chalani si mohli slávnostne vyskúšať nové bundy. Edži odskočil niečo kúpiť a počas čakania sme sa dali do reči s bezdomovcom. Prekvapil nás vynikajúcou angličtinou. Tú sa naučil ako malý, keď chcel rozumieť káčerovi Donaldovi. Bezdomovcom bol preto, že nemal doklady a nemohol sa zamestnať. Bol na úteku z Uzbekistanu, kde bol odsúdený na 19 rokov za vraždu suseda. Tú spáchal ako pomstu za znásilnenie jeho sestry. Zaujímavý príbeh. Cestou na stanicu sme sa zastavili po batohy a rozlúčili sme sa s hotelom. Staničný bufet nás výberom nenadchol a reštika bola zatvorená. Prečkali sme tu prietrž mračien. My hladoši sme sa vrátili kúsok po ulici, najesť sa v reštike. Hlavným ťahákom bola ponuka chušuurov. Zjavne mali úspech, kým sme jedli predali ich kopu. Niektorí ľudia sa pri nás zastavili a ako cudzím a neznalým odporúčali ich kúpu. Vypočuli sme ich a rozšírili sme si zásoby do vlaku. KupéVšak nás čakala 36 hodinová cesta. Na stanicu prišiel Golden Eagle Transsiberian Express, neváhali sme a pofotili sme sa pri ňom. Potom už prišiel náš obyčajný vlak. Mali sme miesta po dvoch v troch kupé, preto sme sa chceli vymeniť tak, aby sme mali jedno, kde by sme boli len my štyria. Ústretoví bol mladý pár, ktorí rozumeli anglicky. No najhoršie, že všetci chceli dolné miesta a my sme mali okrem jedného všetky horné. Pani bola tehotná, tak sa to dalo aj chápať. Nakoniec sme to nejako s pomocou ďalšieho spolucestujúceho vybavili. Mňa okrem výmien zaujímalo, hlavne kedy otvoria toaletu, menil som už rôzne farby. Neskôr sme sa išli so slivovicou poďakovať za výmenu, ale museli sme ich dosť prehovárať. Prekvapilo nás, že muž aj tak nakoniec nechal tehotnú ženu hore a sám bol na spodnom ležadle. Potom sme si už urobili pohodu v kupé, zahrali človeče, dali si občerstvenie. Príjemné cestovanie, ktoré sa nedalo porovnať s predchádzajúcim.

Deň dvanásty – Do Ruska

Stanica Suchbaatar Skoro ráno nás pobudil Roman, lebo videl nejaké uniformy a prišiel si k nám do kupé po pas. Samozrejme, že ho ešte nepotreboval a to budenie sme mu vyčítali najbližších pár dní. Neskôr však predsa kontrola prišla. Všetko prebehlo hladko. No menej hladko prebiehalo vypĺňanie mongolských colných lístkov, pretože boli iba po mongolsky. Keď prišli po ne a zistili, že to nevieme vyplniť, doniesli nám niekoľko v angličtine. Po tie však už nikto neprišiel. V Suchbaatare sme mali čas aj vystúpiť z vlaku. Domáci cestujúci si išli robiť rannú hygienu. Nám stačilo nájsť toalety. Kedže sa platilo, radšej sme šli o pár metrov ďalej k stromom. Aďo s Lenkou išli ešte poslať pohľadnice. V okolí pošta nebola, ale vybavili to u jednej predavačky na stanici. Žiaľ zle, lebo pohľadnice nikdy neprišli. Potom už vlak pokračoval ďalej, cez hranice do Ruska.

Môžete si pozrieť aj niekoľko ďalších fotiek z mongolskej časti výletu.

Ďalej v Rusku...