Richard Feciskanin

denníky

Transsibírska magistrála – Rusko

07/2010

Ako sme prišli sem...

Deň dvanásty (14.7.2010) – V Rusku

Selenga - najdlhší prítok BajkaluPo prestávke v Suchbaatare sme sa pohli ďalej na sever, do Ruska. Prechádzali sme okolo strážnych veží, plotov. Po prekročení hranice nás milo prekvapilo okolie. Všetko bolo akési upravenejšie, pekne natreté. Aj keď sme boli na periférii bolo vidieť, že je to tu civilizovanejšie. Pred vstupom sme však museli absolvovať colnú kontrolu. Najskôr vypísať colné lístky, potom kontrola pasov nasledovaná kontrolou kupé hraničiarskym psom. Všetko sme bez problémov zvládli. Vlak zastal v hraničnej stanici Nauški. A nie len zastal, ale stál niekoľko hodín. No nie na jednom mieste. Aspoň osem krát ho posunovali a prepájali, chodil hore dole po stanici. Vyzeralo to ako výcvik mladých železničiarov. Medzitým niektorí vybehli z vlaku, hlavne kvôli toalete, keďže vo vlaku bola zamknutá. Dalo sa to, aj keď vlak bol strážený. Po desiatich hodinách strávených prechodom hranice sme sa pohli ďalej. Krajina za oknom bola pekná, vlak prechádzal údolím Selengy, najdlhšieho prítoku Bajkalu. Dedinka Popri sledovaní scenérie sme si samozrejme dali aj nejaké partičky človeče. Neďaleko mesta Ulan-Ude, pri Zaudinskom sme sa napojili už na hlavnú trasu transsibírskej magistrály vedúcej z Vladivostoku. Hneď bolo vidieť vyššiu frekvenciu vlakov. V Ulan-Ude bola dlhšia prestávka, tak sme vybehli na stanicu. Nepríjemne nás prekvapili vysoké ceny. Jasné, že sme boli na stanici, ale aj tak. Peniazmi sme sa nezdržovali, ruble nám ostali zo Šeremetieva, tak sme obehli štyri obchodíky. Najviac sme sa tešili na bublinkovú minerálku, taká v Číne ani v Mongolsku nebola a tichá nám už nešla dole krkom. S fľašou gazirovanej minerálky a piva sme potešili tých, čo ostali vo vlaku. Hneď sa nám to aj minulo. Keď sa vlak pobral smerom k Bajkalu už sa stmievalo. Kvôli tme sme si nemohli obzrieť scenérie zo železnice kľukatiacej sa povedľa Bajkalu. Posledný krát sme sa vyspali vo vagóne druhej triedy.

Deň trinásty – Z Irkutsku na Bajkal

Drevenica v Irkutsku Vypratali sme sa z vlaku na stanici v Irkutsku. Išli sme do centra, vybrať peniaze, niečo nakúpiť a vybaviť nejaké veci na internete. Pobrali sme sa peši, nech si to tam lepšie obzrieme. V centre sme sa zložili v parku. Rozbehli sme sa každý, čo potreboval, do banky, zmenárne, do stánku s jedlom... Najťažšia úloha bola nájsť internet. Podujali sme sa ja a Aďo. Nejaké značky boli v bedekri, no nič na tom mieste nebolo. Tak sme sa spýtali okoloidúcich. Keď sme prišli na odporúčané miesto, zase nás poslali inde. Po piatich-šiestich neúspešných pokusoch sme sa pobrali späť. Aspoň sme absolvovali rýchloprehliadku centra Irkutsku. Pobrali sme sa maršrutkou naspäť na stanicu kúpiť lístky na vlak ďalej. Chceli sme tak o tri dni, aby sme si oddýchli pri Bajkali. No s lístkami bol problém. Všetko bolo plné na tie dni, okrem tých najdrahších. Rôzne ciele cesty, vlaky, nič nepomohlo. Sezóna je sezóna. Lístky na neskorší deň sa dali kúpiť až na druhý deň, na skorší sme nechceli. No nakoniec sme museli pristať aj na to; destinácia Novosibirsk. Tretia trieda, obyčajný vlak. Na Bajkal sme tak mali len dva a pol dňa. Rýchlo sme sa teda pobrali tretíkrát cez Angaru naspäť do centra smerom na autobusovú stanicu. Tentokrát električkou. Po ceste sme mali informačné stredisko, tak sme tam zbehli. Poradili nám nejaké drobnosti a chalanov si aj odfotili ako turistov do brožúrky. Možno sú teraz v Irkutsku slávni. Pri autobusovej stanici sme opäť vybrali peniaze a urobili nákup. Autobus do Lystvjanky – prvého cieľa turistov na Bajkali išiel až o hodinu, tak sme zamierili k maršrutke oproti. Ubytko v Lystvjanke 100 rubľov bolo prijateľných, tak sme nastúpili. Chvíľu sme čakali na naplnenie a potom sme mohli vyraziť v ústrety najhlbšiemu jazeru na Zemi. Vymotali sme sa z mesta, prešli lesom a boli sme pri jazere. Vysadili nás na parkovisku, ktoré slúžilo aj ako autobusové nástupište. Hneď vedľa boli informácie, spýtali sme sa na ubytko. Pani sa obrátila k zošitu, len si zistila, že či chceme lacné, alebo fajnové. Jeden telefonát a mali sme ubytko za 350 na noc. Bolo to len kúsok v jednom z domov. Teda skôr v jednej z jeho mnohých prístavieb. Dostali sme 5-miestnu izbu a jednotku. Roman išiel rád tam. Mali sme k dispozícii kuchynku, altánok, sprchu s teplou vodou na požiadanie, biliard a baňu – ruskú saunu (za poplatok). No postupne sme zisťovali, že platí sa aj za sprchu, aj za biliard. Za toaletu sa neplatilo, veď to bola aj tak len diera v zemi. Keď sme sa zložili, vybrali sme sa na podvečernú prechádzku. Najďalej sme zašli my s Edžim. Kúpili sme si pivko a dali si ho na brehu pri západe slnka. Paráda. Cestou sme stretli aj Aďa s Ranbom, tí sedeli trochu ďalej. Už po tme sme prišli "domov". Dali sme si večeru a išli spať.

Deň štrnásty – Pri Bajkali

GýčeRáno sme niektorí zbehli do potravín na rohu našej ulice. Raňajky sme vybavili chlebom s paštétou a nejakými drobnosťami. Potom sme sa vybrali na výlet po okolí. Popri brehu sme prešli až k miestu, kde z Bajkalu vyteká rieka Angara. Prechádzali sme okolo dreveníc, všelijakých gýčových stavieb, aj rozostavaných penziónov. Pozreli sme si šamanský kameň, ktorý pri výtoku z ničoho nič trčí z vody. Zamierili sme do lesa a po krátkej prechádzke sme sa dostali až k sedačkovej lanovke miestneho mini lyžiarskeho strediska. Bol tu celkom ruch, na parkovisku autá, autobusy. V reštaurácii pár ľudí a tí ostatní v rade na lanovku. Spod stromov na kraji lesíka na nás vykúkal vypchatý medveď. Tento bol aspoň v prirodzenej polohe, nie ako iný, vztýčený, pred budovou v Lystvjanke. Lanovkou sa nám nechcelo, hore sme sa pustili peši. Ísť svahom hore popod lanovku sa Romanovi s Ranbom nechcelo, zvolili alternatívnu trasu. Na vyhliadke Najbližších pár hodín sme ich nevideli. Do kopca sme si šliapli, za 15 minút sme boli hore. Dokonca skôr ako tí, čo vyrážali na lanovke zarovno s nami. Hore nás čakal bufet. Najskôr sme si pofotili okolie, ale to bolo jediné, čo sme stihli skôr, ako sa prihnal poriadny lejak. Ukryli sme sa v bufete. Mali sme väčšie šťastie ako ľudia, ktorí ešte sedeli na lanovke, alebo boli kdesi na polceste ako Ranbo a Roman. Miesta vnútri nebolo moc, žiadny prázdny stôl, tak sme si sadli k jednému, kde bol iba jeden človek. Po chvíli sa nám prihovoril lámanou angličtinou. Bol to Dimo, právnik z Kurganu, na dovolenke s rodinou, ktorú kdesi nechal. Pivo tu bolo drahé, tak sme si kúpili jeden a pol litrovú fľašu. Nanešťastie mali len poslednú, tú vyloženú, tak bolo hnusne teplé. Neskôr nám Dimo kúpil každému fľašu piva, to už bolo lepšie. Na oplátku sme mu aj my jednu neskôr kúpili. Porozprával nám o Bajkali, o vodke, o sebe. Zistili sme, že odchádza z Irkutsku tým istým vlakom ako my. Lystvjanka On však 2. triedou. Keď prestalo pršať išli sme na neďalekú vyhliadku. Výhľad na Bajkal a Angaru bol parádny. Pofotili sme sa každý s každým, nakoniec aj všetci štyria spolu, s čím nám pomohli nejakí Fíni, čo akurát prišli. Dole sme šli cestou cez les, slnko už opäť svietilo. Naspäť sme si vybrali inú cestu, okolo hotela Bajkal a skratkou, chodníkom cez les. Zašli sme ešte do ďalších častí Lystvjanky. Kúpili pivo, pozreli kostolík, kde sa chystala malá svadba. Na konci výletu sme boli už celkom veselí. Zakončili sme to ležaním na pláži, ale po chvíli nás vyhnal dáždik domov. Tu už sedeli Roman a Ranbo, ktorý cestou riadne zmokli a otočili sa naspäť. Práve oni dvaja nemali bundy proti dažďu. Po večeri sme si ešte v altánku posedeli a debatovali s dvomi Kanaďanmi, ktorí tiež bývali v našom dvore.

Deň pätnásty – V Bajkali

Kúpanie v Bajkali Tento deň sme začali tradičnými raňajkách v altánku na dvore. Potom sme sa pobrali v ústrety hlavnému cieľu – kúpaniu v najhlbšom jazere sveta. Prešli sme až za Lystvjanku, kde boli kamenisté pláže a za nimi les. Tento deň nebol moc vhodný na slnenie sa, bolo ledva 20 °C. Tak sme sa "slnili" oblečení. Ale kedy budeme mať opäť možnosť sa okúpať v Bajkali? Zima nezima, my s Aďom sme sa odhodlali do ľadovej vody. Po pár metroch plávania už Aďo vykrikoval, že to pichá, bolí... Tak sa začal vracať. Ja by som ešte išiel ďalej, no otočil som sa tiež. A dobre som urobil, po chvíli to prišlo aj na mňa. Stihol som si vyloviť kamienok z dna najhlbšieho jazera na pamiatku. Omul Nebolo to práve príjemné kúpanie, ale stálo to za to. Keď sme sa prezliekli hrialo nás príjemné teplo. Ďalej sme mohli oblečení ležať na pláži. Zahrali sme partičky človeče, pozerali na vodu. Za celý čas by sa kúpajúci dali spočítať na prstoch jednej ruky. Ležanie by bolo príjemnejšie, keby bolo teplejšie a nepofukoval taký studený vetrík. Pobrali sme sa preto naspäť do dediny. Cestou sme si kúpili omula – rybu, ktorá žije len v Bajkali a je to miestna špecialita. Sadli sme si s tým na najbližšiu pláž. Ryba bola skvelá, všetci sme sa oblizovali. Ľutovali sme, že sme si ju nedali už včera. Zastavili sme sa aj na miestnom trhu. Mali tu rôzne druhy rýb, a kopu rôznych gýčových suvenírov, pri každom stánku rovnakých. Kúpil som si aspoň pirôžok. Doma sme si oddýchli a podvečer sme sa opäť vybrali na omula. Vyštverali sme sa s ním na lúčku, mali sme výhľad na centrálnu časť Lystvjanky. Keď sme si pochutili, museli sme ísť domov sa baliť. Kúpili sme si lístky na autobus skoro ráno. Pri výdavku sa predavačka pomýlila, tak sme ich mali o pár rubľov lacnejšie.

Deň šestnásty – Od Bajkalu

Odchod od  Bajkalu Keďže sme mali odchod skoro ráno, budenie nebolo moc príjemné. Vypratali sme sa z našej izby. Vtedy prišla spolubývajúca z dvora, Nasťa, z diskotéky a zmätene hľadala kamošku Aňu. Na zastávku na parkovisku sme mali len kúsok. Kým prišiel autobus, ešte sme si naposledy vychutnali pohľad na prebúdzajúci sa Bajkal. Šofér autobusu vyzeral dosť drsne. Po ceste nastúpil tábor s neuveriteľným množstvom batožiny. My sme našťastie nastupovali na prvej zastávke a mali sme svoje miestenky. V Irkutsku sme opäť využili služby supermarketu pri autobusovej stanici. Poučení, nakúpili sme grilované kuratá, chleby a nejaké iné dobroty. Električkou sme sa presunuli na železničnú stanicu a na rad prišlo opäť dohadovanie a kúpa lístkov na cestu od Novosibirsku. Ako najzaujímavejšie mestá po trase sme vybrali Kazaň a Nižný Novgorod. Do Kazane v určený deň lístky neboli, do Nižného Novgorodu áno, tak sme ich brali. SibírTretia trieda Platskart na ten pravý transsibírsky vlak – 001 Rossija Vladivostok - Moskva. Mali sme ešte čas, vybehli sme na chvíľu do mesta. Neboli sme si istí, či sa musíme prihlasovať, tak sme to nechali tak. Pri nástupe sme stretli starého známeho Dima, tentokrát aj s rodinou. Oni však mali miesta na opačnej strane vlaku. Keďže sme kupovali posledné lístky, boli sme porozhadzovaní v dvoch vagónoch. Čas sme tak trávili hlavne čítaním, občas sme sa stretli na partičke človeče. Medzitým sme ujedali z kuraťa. Pohľad von oknom bol dosť jednotvárny - brezy, brezy, brezy. Vo vlaku bolo hnusné teplo, bola to nižšia kategória, nemal klimatizáciu. Chalani v druhom vagóne to mali ešte o trochu horšie. Väčšie teplo a aj väčší smrad. Dlhšie zástavky po trase boli teda celkom vítané. Na jednej z nich sme sa osviežili aj nanukom od miestnych predavačov. Spolucestujúci sa zabávali aj volejbalom na peróne. Večer zostávalo len sa uložiť na svojom mieste a rýchlo zaspať.

Deň sedemnásty – Novosibirsk

Zobudili sme sa skôr, ako by bolo nutné. To preto, že usilovný sprievodca v našom vagóne zametal popod naše ležadlá. Tak som si urobil instantný čaj a pozeral na cestu, až kým neprišla dlhšia prestávka. Tú som využil na nákup raňajok – pirôžkov. K nim som si zase urobil čaj. Ten samovar je super vec. Na ďalšej dlhšej zastávke došiel po peróne k nášmu vagónu aj Dimo s dcérou, aby si trochu precvičila s nami angličtinu. Povedala "hi" a potom už nič, lebo sa hanbila. Na obed som si urobil vifon vo veľkom kelímku, ako to bolo vo vlaku zvykom. Odjedol som aj trochu z kuraťa. Poobedie som trávil v posteli. Výnimkou bola len partička človeče u chalanov vo vedľajšom vagóne. Potom už nasledovalo balenie a odovzdanie posteľného prádla, lebo stanica Novosibirsk sa blížila. NovosibirskPosledné chvíle sme trávili debatou so susedmi, hlavne skupinkou futbalistov, ktorí išli dva dni vlakom na nejaký zápas. Vystúpili sme na veľkej stanici. Na námestí pred ňou sme sa zložili. Nasledovalo hľadanie ubytka. Zbadali sme nejakých dílerov izieb a bytov, tak sme to trochu sondovali. Ja som tentokrát nebol moc aktívny. Ranbo s Romanom niečo dohodli a hneď to aj išli kuknúť. Medzitým prišli aj ďalšie ponuky. Ranbo s Romanom však boli spokojní, tak sme zobrali ten byt. Bol to dvojizbák, kúsok od stanice, za 2300 rubľov na 24 hodín. Hneď sme všetci nabehli do sprchy. Ešte viac nás potešila porcelánová misa, konečne po dvoch týždňoch normálny záchod. Ten odklial aj Aďovu týždňovú zápchu. Pred večerom sme ešte vybehli na chvíľu do centra. Najedli sme sa v jedálni, takej jednoduchej reštike. Skúšali sme nájsť internet, ale nedarilo sa nám to. Urobili sme si nákup v blízkom supermarkete. "Doma" sme si posadali pred telku, dali si pivko a o chvíľu sme zamierili do postelí vyspať sa.

Deň osemnásty – Novosibirsk

NovosibirskZ nakúpených dobrôt sme si urobili raňajky. Vychystali sme sa na prehliadku Novosibirsku. Prvá zastávka však bola internetová kaviareň. Na druhý pokus sme ju našli v suteréne medzi domami. Keď každý napísal, že je živý a zdravý pobrali sme na hlavné námestie. Pofotili sme sa pri veľkých sochách Lenina a všakovakých postáv robotníkov a roľníkov. Bola tu aj výstava starých fotografií Novosibirsku, tak sme si to obišli. Prešli sme okolo kaplnky, ktorá označovala stred cárskeho Ruska v roku 1915. Obišli sme katedrálu Alexandra Nevského. Potom sme sa už inou cestou vracali smerom k stanici. Zastavili sme sa ešte v železničnom múzeu, lebo bolo zadarmo. Na požiadanie nás vpustili a mohli sme pozrieť expozíciu. Cestou na byt sme si nakúpili zásoby na ďalšiu cestu. Pobalili sme sa a pri telke sme oddychovali. Čakajúc na odovzdanie kľúčov od bytu sme si aj zdriemli. Už bolo o dve hodiny viac, ako sme boli dohodnutí a nikto nikde. V podstate nám to aj vyhovovalo, vlak nám išiel až neskoro večer. Potom sme sa predsa ozvali na číslo, ktoré sme mali, dohodli sme, že prídu po kľúče. Úplne na nás zabudli. Pri poslednom dokupovaní zásob sme pred obchodom stretli pani a dali sa s ňou do reči. Alexandra RomanovaBola to Alexandra Romanova, bývala výborná študentka a pracovníčka riečnej polície. Za pár minút nám stihla všetko porozprávať. Potom sme sa presunuli na stanicu. Ja som s Romanom a Edžim vybehol pozrieť ešte jeden pekný kostol. Cestou sme natrafili na športový obchod, kde som vybral Edžimu kúpacie šortky. Kostol, kam sme chceli ísť bol zavretý, tak sme sa len zvonku odfotili a vrátili sme sa na stanicu. V stánkoch pred stanicou som si kúpil šaurmu, aby som zahnal hlad. Vonku sa už schladilo, tak sme sa presunuli dovnútra stanice. Posadali sme si na schody, dali sme si pivo a debatovali. Keď už sme sa mali dočkať príchodu vlaku, presunuli sme sa na nástupište. Tu už stáli hlúčiky ľudí, zjavne celé rodiny. Necestovali, prišli vítať mladých vojakov v námorníckych uniformách, vracajúcich sa z vojenčiny vo Vladivostoku. To bolo radosti. Hneď pri nástupe bolo vidieť rozdiel oproti predchádzajúcemu vlaku, bol novší, mal klimatizáciu. Pozreli sme si prechod mostom cez Ob. Pripravili sme si postele a hneď sme si aj ľahli. To ma už začala bolieť hlava. Neskôr ma chytila aj zimnica. Keď som sa zababušil, schúlil a odvrátil od klímy, tak to bolo lepšie a mohol som spať.

Deň devätnásty – 001 Rossija

RossijaKeď som sa ráno prebudil, tak hneď mi bolo jasné, že na mňa doľahla choroba. V podstate v tom najlepšom čase, veď dnešný plán bol len ležanie vo vlaku. Prišli na rad aj nejaké lieky. Posilnil som sa raňajkami. Dal som si jedno človeče. Potom som sa už len potil pod perinou. Ďalšiu partičku človeče som dokonca vypustil, vykúkal som len spod periny zo svojej hornej postele vo funkcii rozhodcu. Opäť na mňa doľahla nejaká slabosť. Trošku sa mi to zlepšilo, keď som si dal acylpyrín. Mohol som si zahrať aj ďalšiu partičku človeče. V Jekaterinburgu sme vybehli do stanice, tam bola minerálka o polovicu lacnejšia ako na peróne. Aďo vybehol aj von, chcel si odfotiť stanicu. Potom sme už sledovali kilometrovníky a očakávali sme príchod do Európy. Hurá sme doma. V Perme sme sledovali východ mesiaca. Vytiahli sme na perón aj spiaceho Edžiho, veď je geológ, musí vystúpiť v Perme. Bol riadne namrzený, že sme ho zobudili. Večer som si šupol ešte coldrex a nasledovalo už len nočné potenie.

Deň dvadsiaty – Nižný Novgorod

Ubytovanie Nižný NovgorodRáno som sa už cítil omnoho lepšie, pomaly som si mohol povedať, že mi už nič nie je. Po posledných raňajkách vo vlaku nasledovalo balenie. Edži a Aďo sa rozlúčili so svojim spolucestujúcim Oskarom. Výstup Nižný Novgorod. Odkedy sme boli v Európe bolo riadne teplo. Najskôr sme vyriešili lístok do Moskvy. Nechali sme si čas tak, aby sme v Moskve spali len raz, nevedeli sme ako tam vyriešime ubytko. V čakárni sme sa zložili a riešili sme ubytko. Okolo stanice nič. Tak sme sa vybrali do centra, električkou na druhý breh Oky. Najskôr sme nevedeli, na ktorú zástavku ísť. A keď sme už na nej stáli, tak všeličo išlo, len naše číslo 1 nie. Keď sme sa dočkali, tak sme sa zviezli na konečnú. Zložili sme sa v parku. Ja s Aďom sme sa vybrali pozrieť jeden intrák-hostel, o ktorom sme sa dočítali v bedekri. Bola hrozná horúčava, cestou sme si kúpili kvas na osvieženie. Nižný NovgorodNa intráku bolo plno, ale vypýtali sme si nejaké ďalšie tipy. Jeden z nich bol hneď za rohom od parku, kde sme sa zložili. Roman s Edžim vybehli tam a dohodli ubytko. Bola to stará barabizňa, ale bola tam sprcha a to bolo prvoradé. Aj tých 350 rubľov bolo v pohode. Hneď sme sa všetci vystriedali v sprchách. Išli sme sa prejsť po hlavnej ulici. Zlákala nás terasa s čapovaným pivom. Chalani okukovali čašníčky. Po občerstvení sme sa prechádzali ďalej. Aďovi s Ranbom sa nechcelo, tak ostali kúsok ďalej na pive. Stretli anketárku Lenu, ktorá sa ku nám pridala na jedno pivo, keď dokončila anketu. Chlapík od vedľajšieho stolu začal rozprávať o Slovanoch a všetkom s tým súvisiacom. Po chvíli bol dosť otravný. Pár metrov ďalej predávali šaurmu, keď som si zašiel jednu kúpiť, hneď som som sa skamarátil s mladým predavačom. Odvtedy som mal vždy poriadne naložené. Edži, Ranbo a Aďo boli rozbehnutí a ostali v meste hýriť. My ostatní sme sa pobrali spať.

Deň dvadsiaty prvý – Nižný Novgorod

Miestna plážRáno sme si nakúpili v malých potravinách a trhu cez ulicu. Len to stačilo, aby sme sa zase ponáhľali do sprchy. Potom sme si dali dobroty, čo sme nakúpili. Medzitým nám prišla sms, že máme dohodnuté ubytko v Moskve a môžeme prísť kedy chceme. Tak sme sa rozhodli, že zmeníme plán, keď to pôjde. Išli sme na stanicu zohnať lístky na vlak o deň skôr. Najskôr sme nastúpili na zlú električku. To sme hneď zistili, keď odbočila a prešli sme na najbližšiu správnu zastávku. Na stanici sme zistili, že už žiadne lístky ani na jeden z asi štyroch večerných vlakov do Moskvy už nie sú. Tak plán sa nemení a pôjdeme dnes oddychovať na miestnu pláž. Išli sme na najbližšiu, nie na takú za mestom, ktorú nám včera odporúčala Lena. Cestou sme sa pokochali na vyhliadke nad Volgou. Bolo to obľúbené miesto fotenia svadobčanov. Tých sme stretli aspoň sedem skupín. S tieňom to cestou bolo horšie, tak sme sa nevedeli dočkať pláže. Najskôr sme sa občerstvili v stánku. Rozložili sme deky na rozpálenom piesku a vyskúšali vodu. Voda v tejto zátoke Volgy bola plytká a poriadne prehriata. Ale lepšie ako nič. Schladiť sa dalo ďalej od brehu, kde bola o trochu hlbšia. Chalani sa pustili plávať krížom na druhý breh zátoky. Pečorský monastirPrišli odtiaľ s nezabudnuteľným pohľadom na krásnu nevestu. My sme zatiaľ obzerali baby okolo nás. Medzitým sme sa občerstvili pivkom. Mne z tej vody vybehli nejaké vyrážky, našťastie po čase zmizli. Podvečer, cestou domov, sme sa vybrali pozrieť neďaleký Pečorský monastir. Keď sme išli nazrieť do kostola, zbadal nás mních Michal. Začal nám robiť prehliadku kostola, bozkával a rozprával o každej ikone. Naša skupina sa zväčšovala o ďalších poslucháčov. Aj tak my sme rozumeli málo. Michal sa čudoval, že nebozkávame ikony. Keď počul, že rímsky katolíci tak nerobia, porozumel. Spýtal sa na pápeža, povedal vtip o mníchovi a venoval nám miestny náboženský časopis. Po celom dni sme boli dehydrovaní, vbehli sme si kúpiť vodu do prvého stánku po ceste. Cestou sme nakúpili ešte nejaké veci na večeru. Doma sme si dali sprchu. Na večeru slané rybky a šup spať.

Deň dvadsiaty druhý – Nižný Novgorod

Nižný Novgorod - kremeľ Po malých raňajkách sme sa vybrali na prehliadku nižnonovgordského kremľa, ktorý sme mali hneď na konci ulice. Vnútri hradieb sme najskôr obehli výstavu starej vojenskej techniky. Okolie bolo príjemné, udržiavané. Čo nás najviac potešilo, bolo polievanie zelene. Mohli sme sa ochladiť v tej raňajšej horúčave. Prešli sme sa na vyhliadku nad riekou. Obišli sme večný oheň. Na chvíľu sme nakukli do budovy, kde práve cvičila miestna filharmónia. Vošli sme aj do kostola, kde sa práve chystal krst dvoch detí, tak sme sa chvíľu zdržali. Po tejto malej prehliadke sme sa išli zbaliť. Pred odubytovaním ešte jedna rýchla sprcha. Na "recepcii" sme za mierny poplatok nechali batohy a išli sme obehnúť ešte širšie centrum. Išli sme k ďalšiemu monastiru, tam sa však nedalo vojsť. Chvíľu sme boli smutní, že sme sa prešli naprázdno, ale iba pokým sme nezbadali blízku studničku. Priamo zo svahu vytekala riadnym prúdom ľadová voda. To v týchto rekordných horúčavách bolo skvelé. Aj sme sa tam zdržali, medzitým si niekoľko ľudí prišlo nabrať aj do fliaš. Fajn osviežení sme šli ďalej. Nižný Novgorod Pri ďalšom chráme sa ku nám zamotala aj skupina turistov, ktorí vystúpili z veľkého klimatizovaného autobusu. My sme sa zašli schladiť do pivárne na jedno pivko. Vyšli sme na priestranstve pred riečnym prístavom. Tu sme v tieni stromov oddychovali. Po ďalšom občerstvení v stánku sme sa pobrali naspäť hore na kopec. Cestou sme zašli na lávku cez suché údolie, odkiaľ bol pekný výhľad na sútok Oky a Volgy a chrám na Strelke. Vrátili sme sa po batohy a zviezli sme sa na druhú stranu na stanicu. Mali sme ešte dosť času, no už sme boli z toho tepla vyčerpaní, tak sme len tak sedeli pri stanici a čakali kedy príde náš vlak. Keď prišiel, tak sme sa rýchlo uložili, aby sme využili čo najviac z maximálne 6 hodinového spánku. Neboli sme úplne spolu, ale všetci v jednom tmavom vagóne. Ja som mal opäť šťastie na osádku, tak som zaspal ako prvý. Ostatným to tak nešlo, Aďo s Ranbom si našli dajakú partiu. Tak tí, čo nespali šli ešte tam, dali si hlt šampíčka a debatovali do noci.

Deň dvadsiaty tretí – Moskva

Koniec magistrály Ráno tradičné vracanie prádla, čaj zo samovaru. Potom nás už privítal Jaroslavskij vokzal, koniec našej púte transsibírskou magistrálou. Urobil som si jednu fotku na pamiatku. Pred vstupom do metra boli dlhé šóry na lístky, ale našťastie išli dosť rýchlo. Odviezli sme sa "kúsok" metrom. Keď sme boli na povrchu, len sme zorientovali a vybrali sa k slovenskému domu. Po pár minútach nás už vítala slovenská vlajka, latinka (hurá po troch týždňoch). Privítala nás Sima. Hneď sme jej nabehli do sprchy. Po raňajkách a porozprávaní najpamätnejších zážitkov sme sa vybrali na prehliadku centra. Nebolo to ďaleko, tak sme sa vybrali peši. Pod veľvyslanectvom sme stretli Migaša. Po chvíli sme boli na červenom námestí. Ja som to poznal, už som tam bol. Okolo kremľa, po nábreží sme prešli k chrámu Krista spasiteľa. Do vnútra nás nechceli vpustiť bez dlhých nohavíc, hlavne, že práve okolo nás vychádzali ľudia v kraťasoch. Ochrankári chceli byť dôležití. Vynadali sme im po slovensky a išli preč. Mne to až tak nevadilo, keďže už som tam bol. Univerzita Boli sme so Simou na palacinkách, ale boli strašne drahé, dal si len Roman. Potom sa Sima odpojila a my sme pokračovali v prehliadke. Prešli sme cez Arbat, chalani pokupovali nejaké drobnosti. Edži pobehal všetky obchodíky, kým kúpil magnetky. Ešte som s ním zjednal zľavu na poldecáky a mohli sme sa pohnúť ďalej. V supermarkete sme si kúpili obed a sadli sme si do parku. Policajti riešili nejakú skupinku vedľa, našťastie nás si nevšímali. Jedine bezdomovec si prišiel vypýtať trochu minerálky. Metrom sme sa zviezli k Lomonosovovej univerzite. Obišli sme ju celú. S fotením nám pomohli okoloidúce baby. Pred univerzitou sme stretli dve holky, čo boli aj na Slovensku - v Námestove. Aj sme ich ponúkali, ale nechceli. Z vyhliadky na Vorobiovych horách sme moc nevideli. Lužniky a potom už bolo celé mesto v opare. Až neskôr doma sme zistili, že to nebol smog, ale veľké požiare v okolí. Zbehli sme dolu na metro a šli sme domov. Večer sme si ešte so Simou dali človeče, aj keď s Ranbom odbiehala, tak nakoniec vyhrala.

Deň dvadsiaty štvrtý – Domov

Posledná Roman sa skoro ráno vybral na Ostankino. Ja som tam bol a ostatným sa nechcelo, tak sme si mohli pospať. Ráno bol hlavnou témou Ranbo, ktorý bol už tri týždne na cestách. S Oldom Hlaváčkom na STV 1 v pozadí sme sa pomaly chystali na cestu domov. Po posledných spoločných fotkách sme naložili batohy a pobrali sa na Domodedovo. Výbuch na letisku sme o pár dni predstihli. Cez kontrolu sme prešli hladko, aj keď nás celých skenovali. Lietadlo malo meškanie. Keď sme už boli na dráhe, tak sa nejaká ženská zo záchodu vybrala miesto, aj keď jej kázali sedieť vzadu s letuškami. Tak stornovali štart a zaradili sme sa naspäť do radu za ďalšie tri lietadlá. Keď začal tesne pred štartom vstávať chlapík už sa schyľovalo k lynčovaniu, tak si to rozmyslel. Nakoniec sme šťastne odštartovali a aj nakoniec pristali vo Viedni. Podľa dohody nás čakali Edžiho kamoši. Celou cestou sme im rozprávali zážitky a chválili sa ako nám bolo dobre. Takže všetko dobre dopadlo a tie tisíce kilometrov sme šťastne prežili.